Stvoriteľ je inteligencia, stojaca za všetkým čo vzniklo a jestvuje. Inteligencia, ktorú nikto nikdy nevidel. Neviditeľná inteligencia, ktorej nezmazateľnú pečať nesie v sebe všetko viditeľné.

  Lepšie pochopiť, kto je to vlastne Stvoriteľ snáď môžeme na tomto príklade: O najvyššom vesmírnom Princípe sa zvykne hovoriť, že je Láskou. Ak si pre porovnanie vezmeme lásku ľudskú, tak v skutočnosti ani tú samotnú ako takú ešte nikto nikdy nevidel. Vidieť možno iba jej vonkajšie prejavy. Vidieť možno objatie, úsmev, pohladenie, avšak lásku samotnú nikdy nikto nevidel, matematicky nevypočítal a vedecky nedokázal. Nevieme, či má farbu modrú, bielu, alebo červenú. Nevieme akú má šírku a akú výšku, aký tvar a ako vyzerá. A predsa jestvuje! Ak príde a zasiahne nás, každý ju veľmi zreteľne CÍTI, ale vidieť môže už iba jej vonkajšie prejavy.

  Lásku možno iba cítiť! Možno ju vnímať citom, ale ak by sme o nej chceli podávať nejaké rozumové a exaktné dôkazy, hneď sa dostávame do problémov.

  No a obdobne je to aj so Stvoriteľom. Aj On je Láska, ktorú nikto nikdy nevidel. Láska, ktorej vonkajšie prejavy sú však viditeľné každému, kto ich vidieť chce.

  Veď čo iného, ako nekonečné Dobro a Láska mohli dať impulz a možnosť k vzniku života? Vzniku vedomého bytia? Vzniku možnosti jestvovania, poskytujúceho človeku k využívaniu všetko, čo sa nachádza vo stvorení?

  Boh, ktorý je Láskou, sa prejavuje v dare nášho vlastného bytia a vo všetkom okolo nás. V stromoch, oblakoch, vo zvieratách, horách, kvetoch i ostatných ľuďoch. Všetko toto sú vonkajšie a viditeľné prejavy existencie neviditeľnej Inteligencie, ktorá stojí za  vonkajšími vecami. Sú to viditeľné prejavy Lásky, ktorou je Boh. Túto Veľkú Lásku samotnú však nikto nikdy nevidel podobne, ako je tomu s láskou ľudskou.

  Vnímať citom! Vycítiť! To je jediná cesta k pochopeniu a uvedomeniu si existencie Stvoriteľa. Tak, ako každý z nás jasne cíti, kedy prežíva lásku, či už k partnerovi, k dieťaťu a podobne, tak sa dá jasne jedine citom vytušiť súcnosť existencie Stvoriteľa, stojaceho za všetkým viditeľným.

  Vycítiť! Nakoľko ale ľudstvo už dlhú dobu a dlhé stáročia kladie do popredia hlavne svoj rozum, žiada i rozumové dôkazy pre potvrdenie existencie Stvoriteľa. Chce ho vidieť, ohmatať, vypočítať a vedecky dokázať. A keď sa to nedarí, hneď pohotovo prehlási, že nijaký Stvoriteľ neexistuje.

  Pri všetkej svojej učenosti si ľudia neuvedomujú, že potom by predsa nemohla jestvovať ani ich vlastná, ľudská láska, lebo ani tú nemožno vidieť, ohmatať vypočítať a vedecky dokázať. Možno ju len cítiť a vnútorne prežívať, pričom vidieť sa dajú iba jej vonkajšie prejavy.

  Vycítiť a vnútorne prežívať! Jedine prostredníctvom nášho citu a v cite sme my ako ľudia schopní prežívať lásku a jedine prostredníctvom našej živej citovej schopnosti môžeme vnímať súcnosť existencie Stvoriteľa. Prostredníctvom citu ju môžeme prežiť v sebe v takej miere, že sa nám to stane niečím nezvratným, o čom nemôže byť absolútne žiadnych pochybností.

  Ľudstvo sa však vždy delilo na veriacich a ateistov.  Veriaci boli ľudia viac citoví a preto mohli prostredníctvom svojho citu vytušiť nezvratnosť existencie Stvoriteľa.

  Ateisti sú zas ľudia rozumoví a materialistickí, uznávajúci za reálne iba to, čo možno vidieť a ohmatať. Keďže ale súcnosť Stvoriteľa je práve takýmto rozumovým spôsobom neuchopiteľná, znamená to pre ich, že neexistuje.

  Rozum a cit! Rozum, určený na pôsobenie v hmote a cit, určený pre vnímanie a vyciťovanie vecí vyšších, vznešenejších a hmotu presahujúcich.

 Oba sú potrebné. Správna miera rozumu a správna miera citu vytvára harmonickú ľudskú osobnosť.  Jedinca, schopného ovládať hmotu prostredníctvom svojho rozumu, avšak zároveň schopného prostredníctvom citu vnímať, vyciťovať a akceptovať skutočnosti, hmotu presahujúce. Takto má vyzerať pôsobenie ideálneho človeka.

  Žiaľ, takýto ľudia sú však dnes na zemi jav ojedinelý. Zväčša totiž existujú iba odchýlky a to buď na jednu, alebo na druhú stranu. Buď teda máme takých, ktorí sa upli k veciam nadhmotným a sú odtrhnutí od reality, alebo zase máme iných, a tých je väčšina, ktorí sa upli na hmotu, a to až do takej miery, že stratili schopnosť vnímania reality nadhmotnej. To sú takzvaní materialisti, ktorých vládcom vnútorného života je rozum, zamedzujúci a znemožňujúci im citové vnímanie existencie Stvoriteľa a všetkých vecí s tým súvisiacich.

  Takzvaná „civilizácia“, ktorú takýto, na rozum upnutí, alebo lepšie povedané rozumom obmedzení ľudia vytvárajú je presne taká istá, ako oni. Materialistická, chladná, vypočítavá, bez citu a bez duchovného rozmeru. Bez duchovného rozmeru, ktorý sa prejavuje ľudskosťou, spravodlivosťou, čestnosťou a ušľachtilosťou.

  A aj keby materialistická civilizácia dosiahla toho najvyššieho blahobytu, vždy zostane dutou, prázdnou a neschopnou naplniť dušu človeka. Onen vnútorný smäd a hlad duše, ktorý materialistický človek pociťuje sa potom snaží zaplniť rôznymi pôžitkami a rôznym užívaním si dúfajúc, že mu to prinesie šťastie a naplnenie. Avšak prázdnou a vnútorne nenaplnenou zostane napokon každá podobná ľudská duša, pretože pravé šťastie, naplnenie a mier prichádzajú vždy iba zhora. Zhora, od Stvoriteľa, ako dar za život žitý Jemu ku cti. Za život naplnený ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, dobrom, ušľachtilosťou a ústretovosťou voči druhým.

  Cenu a hodnotu prežívania takého druhu šťastia, vnútorného mieru a naplnenia však môže pochopiť a obdržať iba človek citu! Iba človek duchovný! Ostatným, čiže materialistom musia postačiť úbohé a prázdne hmotné pôžitky a radovánky, po ktorých tak prahnú, pretože namiesto drahocennej a vzácnej perly ducha si vybrali hrabanie sa v prachu hmoty, s pohľadom upretým a úzko obmedzeným iba na hmotné.

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.