„Čo ten tu robí?“, kladiem si otázku po náraze do auta.
Letím oblúkom, počujem hrkot padnutej motorky.
V mysli mi preblesli všetke dôsledky z nehody v zahraničí.
Dopad na asfaltku som nevnímal, len poskakujúci fotoaparát
pred mojim nosom. Zastavil a ja s ním.
Dvíham sa a zbieram roztrúsené veci.
Žena z obchodu  sa ma pýta, či som v poriadku.
Vodič auta, ktoré som trafil sa rozčuľuje.
Pýtam sa ho a ukazujem, čo robil na mojej strane cesty.
Sedím pri pokrivenej motorke a pani odvedľa mi priniesla čaj.
Dobre mi to padlo. Čakám na „Jandarma“.
Turek, ktorý prednedávnom prišiel sa chce hrabať v motorke.
Nedovolím mu zobrať kľúče a doklady.
Schytám niekoľko dobre mierený rán.
No aj on spoznal, že môže obsiahnuť.
Prvé kolo skončené. Po druhom unikám. A tretie, najťažšie.  
Hrubá vetva stromu zasiahne moju hlavu.
S počudovaním konštatujem, že lebka niečo vydrží.
Aj predlaktie ruky, ktorou sa bránim pred ďalšími údermi.
Lietajú triesky.  Zasiahnem mu nohu tesne nad kolenom.
Unikám. Úkryt mi poskytne pán z obchodu.
Ťažko dýcham a po líci mi steká krv.
Prichádza „Jandarma“.
Vrtím hlavou a ukazujem čo sa stalo, keď vodič klame o nehode.
Mladí tým policajtov, venuje pozornosť tomu, čo hovorím.
Potvrdí to aj miestná žena.
Vďačný za čaj, úkryt, záujem polície a odvahu miestnych,
odchádzam na ošetrenie a hotel.
Teším sa, že zajtra z Mahmutlaru odchádzam. Nad všetkým premýšľam.
Snažím sa spoznať, ako som sa  ja podielal na všetkom, čo sa odohralo.
A ešte niečo viac.
Viem, že nedokážem nazrieť ponad plece „Tvorcovi môjho života“.
Ale čoraz viac sa mi darí, spoznávať zámery neposlušného „služobníka“
môjho Pána.