Pri ceste domov, prechádzam okolo domu s oplotením, ktoré ma upútalo.
Do kovovej konštrukcie dielca, je vpletená mladá hruška. Jej tvárne konáre, majiteľ vplietol, do priečok  oplotenia.  Na pohľad estetické, ale z pohľadu živej rastliny, drastické,  až neľútostné. Kovová konštrukcia zjemnená živou drevinou. Perspektíva rastliny? Vyplní priestor dielca, dorastie, zakrpatie.
Konštrukcia ocele, tú malú hrušku nepustí, nedovolí jej vyrásť.  
Čo tá hruška? Bude rásť, síce deformovaná, ale ...  Nebude sa sťažovať, porastie,  ako najlepšie bude vedieť.
Pomyslel som na seba.
Čo všetko, ma stvárňovalo, obmedzovalo, usmerňovalo. Dokážem sa oslobodiť
od štruktúr, deformácií v ktorých som ja sám vyrastal? Predurčený myslieť,
ako to niekto chcel. Nevybočiť.  
Svet nemá rád jedincov, čo vyčnievajú z rady. Zbabelosť, odvaha, úspech i pochybenia. Manipulácie skúsenejších, moje poučenia.
Nemôžem zmeniť osud mladej hrušky. Môžem zmeniť, len ten svoj.
Pokračujem v chôdzi a premýšľam.