Pozvali ma priatelia na EĽRO do Kežmarku.
Bolo skvelé počasie. Mnoho ľudí a skvelé možnosti, zaznamenať neopakovateľné momenty
pre fotoaparát. Fotil som kováčov  čo pri vyhni ťahali mechy. Im bolo venované tohoročné remeslo.
Hneď vedľa výrobca zvoncov, ktorý ich aj predvádzal. Hral na nich známe ľudové melódie. Nechýbala cukrová vata,  pernikári,  zemiakové placky. Bol tam holanďan so skvelou ponukou pečiva. Po ceste som videl povrazárov, tkáčov, sklárov, predajcov včelých produktov. Predajca sklenených anjelov dotváral svoje diela farbami.   Sochár tvoril veľkú,  sochu z hrubo opracovaného dreva. Na hrnčiarskom kruhu si pod vedením hrnčiara, deti skúšali vytočiť vlastný výrobok. Čo ma upútalo, boli vyrezávane diela z dreva, kôry. Tváre starých ľudí.
Spomenul som si na starého otca. Mal krásne fúzy. Ako tie postavy predo mnou. Aj fajku. Zamyslel som sa, zaspomínal. Starý otec ma na prázdninách, ktoré som u nich trávil, naučil pliesť prútené koše. Voviedol ma do  remesla, ukázal mi postup, až som aj ja dokázal upliesť kôš. Keď ho predal, dal mi zaň peniaze. Cítil som sa veľmi trápne. Pre mňa to bola zábava. Mal malý dôchodok. Musel si privyrábať, ak chcel pre rodinu kúpiť to najpotrebnejšie. Ja som to vtedy nechápal.
Videl som krásne tváre predávajúcich,  ľudí čo kupujú. Zabratý do fotenia, stratil som kontakt s priateľmi.  „Kde ste?“ Spýtal som sa mobilom. „Pri malom kostolíku.“ Znela odpoveď. Vstúpil som do kostola. Zacítil som chládok.
Po mojich predkoch som zdedil gény, návyky, názory, orientáciu.  Neviem si predstaviť,  že niečo z toho, by som dokázal odvrhnúť, zaprieť, pokladať za bezcenné. Neviem koľkí, sa na mojich názoroch, presvedčení, mojej viere podieľali. Hovoria, že v treťom kolene po predkoch, sa dedia veci najvýraznejšie. Starý otec bol ľavák a môj synovec, je tiež ľavák.   Každý, v čom sa narodi, v tom by mal aj zomrieť. Len veľmi vážne dôvody,oprávňujú človeka zmeniť konfesiu, vierovyznanie. Žiadny populizmus. Zháňanie ovečiek do vlastného košiara tu neobstojí. Nemám dôveru k tým, čo zmenili kabát. Nepoznali vlastné korene, neobstoja v obhajobe nového.
Konečne som našiel priateľov.
Končí sa krásny deň. Čo som nafotil, pozriem si doma. Budem spomínať, pozriem sa na to,
čo môjmu pohľadu v reálnom čase uniklo. A budem sa z toho tešiť.