Potrebujeme novú interpretáciu kresťanskej viery?/ Skúsenosť s teológiou
Eugena Bisera)

Autor: Štefan Šrobár
Keď chce kresťanstvo obstáť ako výzva pre prítomnosť a budúcnosť, musí poznať svoj stred.
Kríza kresťanstva je v základe kríza identity. Napriek tomu sa dnes vedomie viery dostáva do
oveľa silnejšieho pohybu, ako sa navonok zdá. Svedčia o tom rôzne akcie a diskusie nielen vo
vnútri cirkvi, ale aj mimo nej. Významný nemecký teológ Eugen Biser sa usiluje o nové
porozumenie a prognózu viery v postsekularizovanej dobe. Snaží sa tiež prekonať rôzne
prekážky, ktoré bránia dnešnému človeku hlbšie preniknúť k osobe a dielu Ježiša Krista a
jeho novému objaveniu Boha.
Kresťanstvo je terapeutické náboženstvo
V porovnaní s budhizmom sa ukazuje, že kresťanstvo nie je asketické, ale terapeutické
náboženstvo. Budhovi išlo o pokus vymazať vôľu človeka k bytiu a k životu. Naproti tomu
Ježiš smeruje k pretvoreniu človeka na Božieho syna a dcéru a obyvateľa Božieho kráľovstva.
V porovnaní so židovstvom treba povedať, že toto náboženstvo je od svojho založenia
mravnostným náboženstvom, zatiaľ čo kresťanstvo síce má mravnú úlohu, ale v nej sa
nevyčerpáva. Nejde mu totiž v prvom rade o výchovu človeka, ale o jeho pozdvihnutie a –
pretože Ježiš sám seba označuje za „lekára“ chorých (Mk 2, 17) – o uzdravenie človeka
vnútorne zraneného zlom a hriechom. Ježiš vystupuje v evanjeliu ako skúsený terapeut,
hovorí známy duchovný spisovateľ Anselm Grün, vedel si totiž nájsť správny prístup ku
konkrétnym ľuďom. Všetky choroby, z ktorých ľudí uzdravil, je možné zaradiť medzi
psychosomatické, keďže sa na nich podieľa aj psychika človeka. Slepota napr. často súvisí s
tým, že mnohé veci jednoducho nechceme vidieť. Ochromenie má svoju príčinu v strachu:
nedokážeme vyjsť zo seba, pretože nás v tom niečo brzdí a blokuje. Malomocný nedokáže
prijať seba samého, a pretože seba odmieta, cíti sa zavrhnutý a izolovaný aj od ostatných ľudí.
Ježiš vie, že je potrebná veľká trpezlivosť, aby ten, kto sám seba odmieta, prijal náklonnosť
od druhých. Keď malomocný, ktorý sa necíti vo svojej koži, prichádza za Ježišom s prosbou o
pomoc, dostaví sa uzdravenie v niekoľkých krokoch: Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku,
dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ (Mk 1, 41n) Na týchto dvoch veršoch je
možné dobre pozorovať Ježišovu liečebnú metódu. Prvým terapeutickým krokom je súcit.
Grécky výraz pre súcítenie (spolucítenie) znamená vlastne „byť dojatý až do útrob“. Ježiš
uvádza malomocného do miest, v ktorých sa ukrývajú jeho zraniteľné emócie. Potom vystrie
ruku, čím nadväzuje s chorým vzťah. Nejedná s ním ako s objektom, ale podáva mu ruku a
tým s ním vytvára kontakt. Objíma ho – to je vlastný význam gréckeho slova. Stykom s
malomocným sa Ježiš sám stáva nečistým – „špiní si ruky“. Všetku nahromadenú vnútornú
trpkosť a hnev pozoruje nielen zďaleka, ale dotýka sa druhého človeka práve v miestach jeho
malomocenstva. Ten, kto sa stretáva s ľuďmi, ktorí nedokážu prijať samých seba, dobre vie,
na aký „neporiadok“ v nich môže naraziť a môže mať dojem, že sa sám zašpiní. Ježiš nemá
takéto obavy, dotýka sa druhého a potom vysloví slovo: „Chcem, buď čistý“. Je solidárny.
„Lenže teraz je potrebné, aby rovnakú solidaritu prejavil aj chorý sám so sebou,“ zdôrazňuje
Grün. O duchovnom živote a obrátení srdca sa v súčasnosti píše nielen v náboženskej
literatúre, ale aj v literatúre psychoterapeutickej. (Napr. K. Horneyová: Neuróza a lidský růst.)
V súlade s týmito autormi známy indický jezuita Anthony de Mello vychádza z predpokladu,
že podstatou chybných životných stratégií, ktoré nás odvádzajú od hľadania zmyslu života, je
strach z neprijatia. Strach „že sa vám budú vysmievať, alebo že vás budú odmietať, keď sa
odvážite byť sami sebou a odmietnete sa v tom, ako sa obliekate, ako sa chováte a myslíte,
mechanicky prispôsobiť,“ hovorí Mello. A práve tento strach z neprijatia od iných vedie v
konečnom dôsledku k dvom zhubným stratégiám: Vzhľadom k sebe samému vedie k téze, že
človek „by mal“ byť iný, lepší, „niekto“. Strach z neprijatia mu stavia pred oči ideál, ktorý
by mal dosiahnuť a zameriava jeho život na úsilie zmeniť sa. Dôsledkom je nenávisť k sebe
samému, pretože dosiahnuť ideál sa nepodarí nikdy. „Stále ste so sebou nespokojní,“ hovorí
Mello a dodáva, „stále sa chcete zmeniť. Ste teda plný násilia a netolerancie k sebe samému,
ktoré s každým úsilím smerujúcim ku zmene len narastajú. Takže každú zmenu, ktorú
dosiahnete, sprevádza vnútorný konflikt.“ Vzhľadom k okoliu vedie strach z neprijatia k
ilúziám, že bez istých vecí ako napríklad uznanie, pochvala, úspech, sloboda či moc, nie je
možné byť šťastným, hovorí Mello. Keď sa po týchto úvahách znovu vrátime k evanjeliovému
príbehu uzdravenia malomocného, ako ho analyzuje Anselm Grün, zisťujeme, že práve od
strachu z neprijatia Ježiš zbavuje malomocného. Ježiš na neho pozrie a z jeho pohľadu je
možné vyčítať výzvu: Smieš byť taký, aký si. A znovu si musí aj chorý dať súhlas k tomu,
aby bol taký, aký v skutočnosti je. Týmto spôsobom sa očistí. Grécky výraz „katharisthei“,
ktorý je použitý v evanjeliu, je možné preložiť ako: „Buď, kým si: čistý, jasný, vytríbený.
Nemiešaj svoje emócie s odmietaním seba samého, s hnevom a trpkosťou. Buď celkom sám
sebou a ži neznetvoreným obrazom, ktorý si o tebe vytvoril Boh. Prestaň tento obraz
zatemňovať stálym negatívnym zmýšľaním o sebe,“ vysvetľuje Grün. Podľa Ježiša, ako nám o
tom svedčí Písmo, nie je spravodlivosť podstatná pre spásu, teda záchranu človeka. Podstatné,
čo Ježiš žiada, je milosrdenstvo. Spása je záležitosťou odpustenia, nie rovnováhy vín a zásluh.
Boh „rezignuje“ na spravodlivosť voči človekovi, a tak je len „spravodlivé“, aby aj človek
rezignoval v tomto zmysle na spravodlivosť voči iným, to znamená, aby im dokázal odpustiť
(Mt 18, 23-35). Anthony de Mello o odpustení hovorí: „Koľkokrát ma už priamo ochromilo
množstvo nenávisti, ktorú so sebou ľudia, dokonca aj kňazi a rehoľníci nosia životom,“ a
pokračuje: „Tieto pocity zloby, tvrdosti a nenávisti pôsobia ako otrava a spôsobujú nám
utrpenie. A napriek tomu na nich tak neuveriteľne lipneme. Niekedy by sme sa radšej vzdali
najcennejšej časti majetku, než nevraživosti, ktorú si v sebe voči niekomu pestujeme. Nie sme
jednoducho ochotní odpustiť.“
Od zvestovaného Krista k zvestujúcemu Ježišovi
Prvá otázka o Ježišovi znie: „Kto je to?“ (Mk 4, 41) Takto sa musíme pýtať preto, lebo na
počiatku a v strede kresťanskej viery a cirkevného spoločenstva nie je nejaká kniha, alebo
abstraktná idea, ale živá osoba, na ktorú svedecky ukazuje „kniha“ Nového zákona. „Čo je
kresťanské, nie je možné oddeľovať od osoby Ježiša Krista, to podstatne existuje v ňom
samom, v tom, čo je možné počuť z jeho úst a vyčítať z jeho života,“ hovorí teológ Hans
Kessler (Handbuch der Dogmatik). Už novozákonní pisatelia sa museli vyrovnávať so
skutočnosťou, že existovala snaha skutočného Ježiša z Nazareta s jeho osudom, ktorý
mnohých pohoršoval, potlačiť alebo ho duchovne sublimovať tak, aby sa stal príjemný a
najmä prijateľný. Pavol sa proti tomu ohradzoval a evanjeliá nám zachovali Ježišovo podanie.
Od tých čias sa v dejinách kresťanskej viery striedajú obdobia, v ktorých je Ježiš na vrchole a
obdobia, kedy sa na Ježiša takmer zabúda. K takému zabudnutiu na Ježiša prispeli tiež
preháňania a polovičatosti v hlásaní Ježiša a v teológii jeho jednostranné zbožšťovanie a
glorifikovanie, pri ktorom sa strácalo jeho človečenstvo; prevaha pojmovo abstraktnej
kristológie a viazanie sa na abstraktné dogmatické poučky; v protiklade k tomu historický
Ježiš, na ktorom sa nachádzajú nánosy bádateľov o ňom, alebo sa Ježiš stráca v podrobných
rozboroch textov, ktoré hovoria o ňom. A potom je tu výhradne cirkevný výklad Ježišovej
osoby, ktorý ponechal jednotlivcovi len malý priestor k osobnému objaveniu Ježiša, ako aj
občiansky prispôsobený a zneškodnený Ježiš, ktorý má sotva niečo spoločné s tým, za čo
Galilejský vykrvácal,“ dodáva Kessler. Takýto postup viedol k tomu, že zo „zvestujúceho
Ježiša sa stal v cirkvi zvestovaný Kristus; z Ježiša, ktorý vyzýva k viere, sa stal predmet a
obsah viery, Ježiš – učiteľ sa zmenil na súhrn náuky o Kristovi,“ hovorí Eugen Biser.
Kresťanská viera je teda v jadre viera v Ježiša Krista, orientácia na Ježiša, vzťah a priznanie
sa k nemu. Ježiš vlastne otvára správny vzťah dôvery človeka k Bohu a opravdivo humánny,
solidárny vzťah k ľuďom a stvorenstvu. On je cesta k Bohu a k spáse (Porov. Sk 4, 12;
Jan 14, 6), cesta, nie cieľ: per Christum in Deum (skrze Krista k Bohu). Podľa Bisera Ježišov
špecifický čin spočíva v korektúre tradovaného obrazu Boha, vrátane toho, ktorým sa nechal
motivovať a viesť Ján Krstiteľ. Pre Ježiša taký Boh sudca, o ktorom hovorí Ján, neexistuje.
Boh, ktorý planie hnevom, ktorému je dovolené padnúť do náručia len za cenu podrobenia sa
rigoristickým príkazom. Boh, ktorého Ježiš hlása, je láska. „Pre mňa je v strede Ježišovho
posolstva odhalenie Božej otcovskej lásky. Ježiš zotrel tieň krutého, hrôzu naháňajúceho
obrazu Boha, náležiaceho tradícii, aby namiesto neho ukázal tvár bezvýhradne milujúceho
Otca. Tým vyrazil z ruky politickým fanatikom svojej doby a všetkých nasledujúcich čias
náboženskú zámienku k boju a z ľudských sŕdc sňal kliatbu, ktorá vyvoláva najväčšiu úzkosť:
úzkosť z Boha,“ vyznáva sa Biser. Objavenie Ježiša a cesta k viere vedú cez stretnutia a
skúsenosť s veriacimi ľuďmi, skupinami a obcami, ktorých spôsob života je vierohodný a
dovoľuje vytušiť spôsob Ježišovho jednania. Kde sa otvorí možnosť vytvárať si vzťah k
človekovi, pomocníkovi a priateľovi Ježišovi, tam môže vyrásť nové otvorenie sa pre
tajomstvo Boha v ňom, pre zvláštnu, jedinečnú prítomnosť Boha v tomto človekovi Ježišovi z
Nazareta, ktorého podľa cirkevného vyznania viery vyznávame ako Božieho Syna a nášho
Pána. Výstižne to vyjadruje Heinz Schürmann: „Kresťania zajtrajška budú žiť s Ježišom v
temnote sveta, ktorý stratil Boha, ale v nej budú vidieť Svetlo. Ich zbožnosť bude
kontemplatívna zbožnosť oddanosti, ktorá existenciálne temnotu sveta bez Boha bude niesť
utrpením a víťazne ju prekoná.“
Obrat od viery z poslušnosti k viere na základe porozumenia
V Ježišovi Kristovi sa nám Boh dáva zahalene. Otvorenie sa človeka Bohu je na polovicu
uzavretím. Vyplýva to priamo z prirodzenosti človeka, z jeho kultúry a z jeho náklonnosti ku
hriechu. Tieto dve danosti sú neoddeliteľne prepojené s konkrétnymi životnými situáciami.
Boh vstupuje do kultúrneho horizontu, ktorý nie je vždy so samozrejmosťou naklonený k jeho
uznaniu, ale v rôznej miere je naladený buď k prijatiu, alebo k odmietaniu. „Moderná doba
sťažila prijatie viery z toho dôvodu, že radikálne zmenila ponímanie človeka,“ hovorí Antoine
Vergote, významný súčasný belgický teológ. O tom svedčí z jednej strany neuvážená a
niekedy príliš domýšľavá opozícia zo strany značnej časti cirkevných predstaviteľov aj
veriacich a z druhej strany rovnako nepoučené, niekedy až velikášske nepriateľstvo mnohých
osvietených hláv proti kresťanskej zvesti. Prijatie viery v situácii moderny vyžaduje zmenu v
existenciálnej hĺbke. V kultúrnej spoločnosti sú také premeny dlhodobým procesom. Pretože
aj bytie jedinca je preniknuté dejinnosťou a má účasť na kultúrnych a náboženských dejinách,
nemôže v ňom prebiehať osvojenie viery inak, než spracovaním otázok a rôznych druhov
odporu. Spojenie s Bohom vierou sa uskutočňuje vo svete, aj keď je nové a odlišné od sveta.
„Čo sa mne javí byť v tejto kríze náboženstva najpodstatnejšie je toto: mnohým súčasníkom
vnuká moderna predstavu, že kresťanská zvesť je odbavená záležitosť a viera už nemá
význam. Ľudia sa to v rôznych anketách neodvažujú vždy prehlasovať tak otvorene, pretože v
kútiku duše si hovoria ,Človek nikdy nevie‘,“ hovorí Vergote. Biser vníma súčasnú situáciu
viery následovne: „Zdá sa mi, že problémy, ktoré majú mnohí so svojou vierou, sa netýkajú
ani tak obsahov, ako skôr skutočnosti, že sa tieto obsahy tradujú formuláciami bez výkladu.
Keď sa však nejaká výpoveď odovzdáva ďalej v podobe nereflektovanej formulácie, dochádza
síce najprv k povrchnému porozumeniu, a má sa za to, že ju každý rozumie jednoducho preto,
že tak bola tradovaná po stáročia. No v ďalšom priebehu používania takých formulácií
dochádza k ich opotrebovaniu, lebo keď sa len stereotypne odovzdávajú, poklesnú jedného
dňa do vyprázdneného stavu, ktorý už nie je nikomu zrozumiteľný.“ Na základe výsledkov
Druhého vatikánskeho koncilu došlo k zmene v chápaní viery: Od viery z poslušnosti k viere
na základe porozumenia, od viery z vyznania k viere na základe skúsenosti a od viery na
základe vlastného výkonu k viere na základe zodpovednosti. Viere, ktorá chce rozumieť tomu,
v čo verí, nejde len o prijatie niečoho vopred daného, ako skôr o kreatívne spoluvytváranie, a
to je dané človeku ako úloha. S objavením kreativity viery ide ruka v ruke objav spoločného
pôsobenia celého spoločenstva veriacich na vieru každého jeho člena a obrátene. „Nikto
nevie, z akých – možno priestorovo veľmi vzdialených alebo časovo dávnych existencií
veriacich ľudí, je živená jeho vlastná viera,“ hovorí Guardini, a dodáva: „práve tak málo, ako
málo vie o tom, ktorých ľudí so sebou nesie on sám“. (Die Existenz des Christen) Ten, kto v
spoločenstve našiel osobne Boha Ježiša Krista, nájde svoju osobnú cestu praktizovania viery v
aktivitách konaných uprostred sveta. Môže sa pritom inšpirovať mnohými príkladmi z
kresťanských dejín. Tam sa potvrdzuje to, čo nám zaznieva z evanjelií: Ježiš nedáva prednosť
žiadnej podobe života – ani mníšstvu, ani charite, ani kňazstvu. Práve preto, že Boh vstupuje
do sveta ako Iný, môže sa vzťah prežívanej viery vteliť bez preferencií do každej formy
života, podobne ako fakt o láske medzi ľuďmi neuprednostňuje žiadny štýl verejného života.
Voľba je vždy osobná, podmienená ľudským kontextom a individuálnou históriou a
prispôsobivosťou. Viera osobne osvojená môže pri uznaní reality sveta zostať akoby
neviditeľná pre druhých, keď sa zjavuje len diskrétnymi znameniami bdelosti a radostnej
dôvery. Môže však aj spôsobiť nečakanú vynikajúcu odozvu ako niečo naviac. Môže ju
vyvolať veriaci, ktorý sa buď horlivo angažuje v misijnom alebo výchovnom sprostredkovaní
viery, z ktorého niečo nepostihnuteľné vyžaruje do prostredia. V kultúre, ktorá je
nepriateľskou výzvou pre kresťanské náboženstvo, sa viera v každom prípade zdieľa skrze
veriaceho, ktorý sám prešiel cestou pomalého osobného dozrievania.
Kresťanstvo je mystické náboženstvo
Martin Buber vo svojich „Dvoch spôsoboch viery“ kritizuje kresťanskú vieru
sprostredkovanú formou poučiek a vyčíta jej, že klesla z výšin prorockej viery naplnenej
dôverou, ktorú zdieľal aj sám Ježiš, na formálne porozumenie viere, pri ktorej ide v prvom
rade o správnosť poučiek, ktoré sú pokladané za pravdivé. No pravým opakom tejto viery,
založenej na poučkách, ktoré obsahujú pravdu, nie je ani tak dôvera ako skôr mystika, ktorú
treba chápať ako túžbu dopracovať sa k obsahu, ktorý je popisovaný poučkami a má sa stať
obsahom vlastného života. Práve to mieni známy Rahnerov výrok, že kresťan budúcnosti buď
bude mystik, alebo už vôbec nebude, nakoľko mystika v tejto súvislosti je túžbou človeka po
skúsenosti s Bohom. Skúsenosť je ľudskou udalosťou o ľudských okolnostiach, avšak s
hlbokým významom, ktorý je ukrytý v jej vnútri. „Tento hlboký význam je tým, čo nám
umožňuje hovoriť o duchovnej skúsenosti, skúsenosti viery, skúsenosti Boha,“ hovorí
španielsky karmelitán Salvador Ros García. Je jasné, že keď je Boh pre nás celkom Iný,
Odlišný, jeho zakusovanie sa nemôže podobať vnútrosvetským skutočnostiam, hoci je tiež
pravdou, že sa táto skúsenosť uskutočňuje v udalostiach bežného života. „Každý poznávajúci
poznáva Boha implicitne vo všetkom, čo poznáva,“ povedal už Tomáš Akvinský (Quaestiones
disputatae de veritate). Z toho Zubiri odvodil, že „skúsenosť Boha nie je skúsenosťou na
okraji toho, čo je každodenným životom: chodenie, jedenie, plač, výchova detí. Nie je
skúsenosťou na okraji toho všetkého, ale je práve spôsobom zakusovania v tom všetkom
božskej podmienenosti, na ktorej človek závisí,“ (El hombre y Dios). Mnohí ľudia by dnes
chceli niečo mimoriadne zažiť. Boh sa však neprejavuje predovšetkým prostredníctvom
mimoriadnych úkazov, ktoré človekom „zatrasú“. Vnímavý človek môže Boha stretnúť aj v
bežných javoch a úkazoch prírody, alebo cez udalosti vo svete, ktoré inému nič nepovedia.

Literatúra
Albus, M.: Co vyznáváme? Rozhovor nad křesťanským krédem mezi E. Drewermannem a E.
Biserem. CDK, Brno, 2003.
Biser, E.: Na prahu třetího tisíciletí. Podaří se křesťanství do něj vstoupit? In.: Teologické
texty 3/2003, s. 90-92.
Garcia Ros, S.: Mystická zkušenost. In.: Teologické texty 5/2003, s. 184-188.
Grün, A.: 50 x Ježiš. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří, 2002.
Kessler, H.: Christologie. In.: Teologické texty 6/1996, s. 184-185.
Remeš, P.: Anthony de Mello a teorie duchovného života. In.: Teologické texty 4/2001, s.
147-149.
Šrobár, Š.: Prichádzajúci Boh. In.: Listy 5-6/2003, s. 57-58.
Vergote, A.: Proces zrání víry dnes. In.: Teologické texty 1/2002, s. 7-8.
Zvěřina, J.: Hledání Krista v dějinách. In.: Teologické texty 6/1996, s. 185-186.