Nedávno som tu čítala blog o internetovom zoznamovaní a spoznávaní sa. Priznám sa, neprečítala som všetky komentáre... mnohé z nich sú len nekonečné filozofické argumentácie, či žabo-myšie vojny a ja sa vždy pýtam, ako by sa asi hádajúci na blogoch hádali v reálnom živote! Bože, uchovaj! Avšak nemálo je aj takých príspevkov, ktoré majú skutočnú hodnotu a človek sa môže poučiť, či povzbudiť. A práve toto je cieľom aj môjho blogu.
Na zoznámku som zaregistrovaná niekoľko mesiacov, s prestávkou asi tak rok a pol. Nemala som žiadne skúsenosti, ale zato veľké oči. Veď normálna, schopná žena, so zdravým sebavedomím, nepokazenou minulosťou a  v očiach iných dobre vyzerajúca, nemôže mať predsa problémy na nejakom zoznámku. Samozrejme, bola som pripravená vyberať si. Starostlivo som si vytvorila svoj profil, bez fotky, keďže vnútorné hodnoty boli pre mňa vždy dôležitejšie ako vonkajšie a ... nečakala som. Oslovila som prvého, ktorého profil ako-tak zodpovedal môjmu.Odpoveď prišla - stručná, ale zmysluplná, jasné, že som pokračovala. Stupňovalo sa to, zatiaľ podľa mojich predstáv, a ja som bola šťastná. Chcel vidieť fotku, tak som nahrala, ale súkromnú - pre priateľov, a tak sme sa stali priateľmi. Bol to dobrý pocit, aspoň pre mňa, a potom sa opýtal, odkiaľ presne som. Odpísala som mu, koľko km nás delí. Odpoveď: si milá, úžasná žena, ale prepáč, neviem si predstaviť rozvíjať vzťah pri takej vzdialenosti (186km) - zapôsobila na mňa ako studená sprcha. Ale zmohla som sa na poslednú správu: všetko dobré a veľa šťastia v ďalšom hľadaní. Nebudem predsa plakať, veď sme sa ani nestretli. Musím hľadať bližšie. Napodiv, druhý prípad, ten istý kraj a na ešte väčšie počudovanie, vedľajšie mesto, ani nie 10 km. Volal sa tak, ako môj nebohý manžel. Nevideli by ste v tom prst Boží? Ja áno. Stretli sme sa bez problémov a porozprávali so záujmom. Dohodli sme sa, že si to necháme uležať. Čakala som, že na druhý deň zavolá. Nezavolal. Ani na tretí. Na štvrtý deň som si našla správu na zoznámku. Po úvodných komplimentoch... prepáč, ale chcel by som si založiť ešte vlastnú rodinu. Bol zhruba v mojom veku. Čo vás nezabije, to vás posilní. Moja odpoveď: chápem, ja svoje deti mám, nech sa to podarí aj tebe, veľa šťastia.
Nebudem tu rozpisovať všetky svoje príbehy, nie je to potrebné, a možno by sa to aj minulo účinku. Zostručním a zovšeobecním, aby čítanie nebolo dlhé a nudné. Prišli aj ponuky, síce nie celkom podľa mojich predstáv... ale reagovala som, človek nikdy nevie, no ako prišli, tak aj odišli. Žiada sa mi ešte veľa napísať, ale to už by bolo len opakovanie. V skratke, zoznámila som sa s mnohými: normálnymi, schopnými, nenormálnymi, čudákmi. Tí normálni a schopní nevedeli, alebo lepšie povedané, nechceli prekonávať prekážky, tí, ktorí boli ochotní prekonať všetko, boli trochu čudní, alebo iskra sa nevedela rozdúchať. A boli aj takí,a nebolo ich málo, ktorí odmietli hneď, napr. kvôli deťom, alebo nezareagovali vôbec. Tak či tak, nedarilo sa. A tak veľmi som chcela. Nielen kvôli sebe, aj kvôli deťom. Bože, prečo nespĺňaš takéto ušľachtilé túžby? Je vari hriech túžiť po normálnej rodine a normálnom vzťahu? Veď viem, že to nie je prechádzka ružovou záhradou a viem aj, čo je obeta. Odpoveď neprichádzala, ani na zoznámku, ani od Boha. S bolesťou som si uvedomila, že mám právo len na otázky. Odpovede nemusia vždy prísť a
často ani neprichádzajú. A ešte niečo veľmi dôležité: potrebovala som sa oslobodiť... od svojich predstáv, očakávaní, túžob. Nie je to ľahké a nie je to naraz, je to proces, ešte stále s tým bojujem.
Zoznámko nie je o spoznávaní, určite nie, len o zoznámení, o prvom kroku. To, ako sa dvaja zoznámia, naozaj nie je dôležité a vôbec to neovplyvňuje budúci vzťah. Dôležité je, ako sa spoznávajú, a to sa určite nedá len vo virtuálnom svete. Vtedy nastávajú riziká. Je len na nás, koľko dovolíme virtuálnemu svetu vstúpiť do svojej reality. O svojej poslednej skúsenosti na zoznámku možno niekedy nabudúce.
Prajem všetkým pekný požehnaný čas.