Ráno si znova natieram nohu a obvíjam elastickým obväzom. Dostávam tabletky proti opuchom a myslím na to, že aj taká prkotina ako branné cvičenie, kde sme sa učili i obväzovacie techniky, sa mi teraz zíde. Na posledných 22 km mi Dr. Majerník požičiava palice. Robím si srandu, že trénujem na starobu chôdzu o barlách, ale vo vnútri sa modlím, aby som to nejak prešla.
Autobusom sa vezieme do Irie Flavie a vyrážame. Stretáme veľmi veľa pútnikov, dokonca aj bežcov. Učím sa chodiť o paličkách. Snažím sa nezaťažovať si nohu a skôr sa opierať o ruky. Nejak to ide, ale vlečieme sa. Monička s anjelskými vlasmi aj anjelskou dušou trpezlivo kráča vedľa mňa. Žartujem menej ako inokedy. Monika mi rozpráva dej akého si filmu, kde v kritickej situácii jeden horolezec odrezal druhého z lana, ten dopadol, nezabil sa, no riadne sa dochrámal. Nemohol chodiť, nohu si obviazal karimatkou a nakoniec sa musel len plaziť cez ľadovec, cez skálie morén, ale do základného tábora sa predsa len dovliekol a zachránil sa. Ja sa mám v porovnaní s ním vynikajúco a to ma motivuje. Nejde sa ľahko, no posúvame sa vpred. Míňame dedinky so štekajúcimi psami a rozkvitnutými záhradami, kamennými krížami a hórreos – kamennými sušiarňami na kukuricu, ktoré pripomínajú kaplnky na stračích nôžkach. Vpredu ich zdobí križ, vzadu fica údajne keltský falický symbol plodnosti. Pohanské magično tu koexistuje s kresťanstvom. Oboje je súčasťou histórie a prežaruje do prítomnosti. Supermarkety sú napr. v nedeľu zatvorené a na sv. omši pri príležitosti sviatku sv. Jakuba by sa mal objaviť aj kráľ s reinou Sofiou. Na druhej strane v Galícii ľudia v komplikovaných životných situáciách vyhľadávajú nielen Božiu pomoc, ale niektorí navštevujú aj meigy – čarodejnice, nástupkyne keltských kňazov druidov.
Praží slnko, kamenné stavby naberajú zvláštny teplý odtieň. Mimoriadne pekné sú románske barokizované kostolíky. V kontraste so sýto belasou oblohou, ponorené do zelene vytvárajú čarovné zákutia.
Krásne počasie je možno dar sv. Jakuba, lebo Galícia patrí k najdaždivejším oblastiam v Španielsku. V Santiagu de Compostela prší priemerne 165 dní v roku. Nám zatiaľ nepadla ani kvapka. Keď nepadá voda zhora, dopĺňame ju nášmu telu z fliaš. Som unavená. Niekto spieva pesničku „taký malý, taký veľký môže svätý byť“ pridávam – taký chromý, taký smädný ... Stretávame pútnikov rôznych národností aj veku. Párkrát sa napríklad míňame s mamkou, ktorá putuje s krásnym asi 7-8-ročným chlapčekom s tmavými iskierkami v očiach a veľkým hnedým svätojakubským klobúkom s mušľou na hlave. Postaršia Švédka malému Španielikovi požičiava ešte drevenú palicu a z malého sa stáva kópia gotických obrazov sv. Jakuba. Akurát že to nie je dôstojný starec s bradou, ale chlapčisko, z ktorého kypí život. Fotím.
Ideme ďalej, vlastne sa vlečieme. Dnešná cesta sa mi zdá nekonečne dlhá. Kdesi v eukalyptovom lesíku klesám do lístia. Už nevládzem. A vôbec, koľko je to ešte do Santiaga? Veď mesto ešte ani nevidno a vraj cez uličky Santiaga je to ešte do katedrály kus cesty. Pijem, zhrýzam muesli tyčinku a vstávam. Ísť sa musí. Veď už mám vyše sto kilometrov za sebou, tých pár už nejak prejdem, aj keby som sa mala plaziť. Blbé je, že v únave a bolesti sa človek viac koncentruje na seba ako na krásu okolo seba. Skúšam sa modliť ruženec, rytmus úderov paličiek sa automaticky prenáša na rytmus šepkaných slov a vytvára z nich rapovú skladbu.
Konečne prvé domy predmestia a kaviareň. Spolu s Monikou sa dopujem svojou najobľúbenejšou drogou a vykladám nohy. Prosím o foto. Určite nikto neuverí, že aj toto je obrázok z púte. Pohoda letná. Úžasnú španielske cafe con leche si vychutnávam malými dúškami. Po krátkej pauze ideme ďalej. Poschodové domy sídliska na predmestí vystrieda píniový lesík a potom nízke rodinné domčeky. Prichádzame na križovatku fatimskej a svätojakubskej cesty. Fatimská je modrá, jakubská žltá. Na krátkom úseku vedú spolu, možno aj Mária a Jakub pobývali krátky čas spolu, veď Mária bola zverená Jánovi, bratovi apoštola Jakuba. Ktovie. Z úvah ma preberie stretnutie s ďalšími pútnikmi z našej veľkoskupiny. Dohodli sme sa totiž, že sa pred Santiagom počkáme a do mesta vstúpime spolu ako procesia. Pohýname sa, ideme po asfaltke a míňame smerovník clínica universitaria a podľa chôdze by sa mohlo zdať, že tam ozaj patríme. Vlečieme sa niektorí na boľavých kolenách, iní s opuchmi, ďalší spálení slnkom s pľuzgiermi na nohách a všetci unavení – okrem Jančiho Majerníka. Ten je živý a v pohodičke, akoby to absolvoval každý deň.
Davmi sa predierame do stredu mesta ku katedrále. Míňame kostoly, prechádzame podlubiami starých domov až sa dostávame do úzkej uličky s dvoma nekonečnými radmi; jeden vedie k úradu pre pútnikov, kde vydávajú osvedčenie o absolvovaní púte, druhý k svätej bráne katedrály. Staviame sa do toho druhého. Posúvame sa pomaly. Asi je to tak už storočia, lebo na múr námestia je pribudovaná dlhá rokmi vyhladená kamenná lavička, na ktorej sa doslovne posúvame. Mám mikrospánky a občas posun prespím. Zobudí ma až láskavé pohladenia suseda a smiech spolusediachich.
Konečne vstupujeme do katedrály. Ruksaky musia zostať vonku, oči si privykajú na prítmie, v ktorom ešte viac vynikne množstvo zlata ukoristeného conquistadormi v Peru, ktoré zdobí katedrálu. Po jednom vystupujeme po schodíkoch a blížime sa k buste apoštola. Modlím sa. Svoje pocity ani z odstupom času neviem opísať. Je to taká divná zmes radosti, únavy, bázne, hrdosti z dosiahnutia cieľa a vďačnosti Bohu, že mi to doprial. To je to, čo mám vnútri. Z vonku do mňa prúdi mystická atmosféra katedrály, vzdychy a radosť pútnikov, čo už stáročia chodia pozdraviť apoštola, objať ho alebo pobozkať na rameno a tým symbolicky ukončiť púť. Alebo ju začať? Začať riešiť svoje problémy, pred ktorými sa možno dlho skrývali, alebo ich potláčali, vyjasniť bolestivé vzťahy, vystrieť sa pred osudom. Premieňať do života to, čo si kto prežil na púti a veriť, že púť vykonaná z lásky za druhých pomôže aj im.
Z poza busty apoštola je vraj najkrajší pohľad na katedrálu – písali v sprievodcovi. Neviem. Nevnímala som to, čo som prežívala vo vnútri bolo silnejšie, ako vonkajšie vnemy. Zostupujeme dolu a ideme zase po jednom k hrobu apoštola Jakuba pokloniť sa človeku, ktorý stál Kristovi nesmierne blízko a plnil jeho vôľu do extrémov. Zaniesol jeho slovo na koniec vtedajšieho sveta a vylial za neho svoju krv. Keď si to pripomínam, hanbím sa za svoje easy kresťanstvo. Koniec. Trvalo to len chvíľu. Keby sa rátal len cieľ, bol by to len okamih, ale cesta sama bola cieľom.