O Porriño som vnímala ako priemyselné mesto. Camino tam vedie po asfalte pozdĺž priemyselnej zóny. Suchá tráva, poletujúce odpadky, frčiace kamióny, hluk z firiem brúsiacich granit, stavebné firmy, veľkosklady obchodov. Ideme s Moničkou v husom pochode. Slnko pečie. Ktosi sa nás pýta, ako nohy. „Nohy dobré, nálada v kýbli.“ (Aj keby to bolo lepšie naopak – nohy v kýbli a nálada dobrá :-) Aj to je Camino. Modré nebo, čierny asfalt, prach, chodníček úzky ako kladina a povedľa neho jeden a pol metrový kôpor. Zas jeden nákladiak s ŠPZ-etkou PO. Asociácia jasná – Šariš! Bodol by, ale na cervezu nie je ešte čas. A ktovie, aké pivo tu vôbec varia. Jasné, myslím aj na svojich doma na východe.
V Porriñe strácame značku, zas ju nachádzame. Pritom zisťujem, že sa domorodcov treba pýtať nie na Santiago – vtedy sú Vás schopní, keď nevidia ruksak, navigovať na N 550, čo je hlavná cesta vedúca pozdĺž Camina Portugués do Santiaga – treba sa pýtať na Camino a Santiago. Moja celá fráza vylepšovaná každý deň znela nakoniec asi takto: „Hola! Somos peregrinas y buscamos el camino a Santiago. Hablamos un poco español. Podriá mostrarme la direcction?.“ ( Sme pútničky a hľadáme camino. Hovoríme len trochu po španielsky. Mohli by ste mi prosím ukázať smer? Ak tento blog číta nejaký hispanista, nech to prosím opraví)
Pred kostolom v Porriñe nás chlapček volá ku dverám a hrdo nám do credenciála vtláča peknú mariánsku pečiatku. Jeho dedo nás volá dnu a ukazuje nám sochy, ktoré nosia asi v procesiách na sviatky a semana santa. Socha Ježiša aj Márie sú v životnej veľkosti, oblečené do šiat z látky a tuším majú aj prírodné vlasy. Udivuje ma to, no na druhej strane je to možno spôsob, ako si sprítomniť svätých a vidieť ich aj v ich človečenstve. V tichu rozmýšľam, čo znamená byť svätý dnes... a som rada, že sedím ... a som v chládku.
Zas ideme. Svetlé lesy, vinice, mierne stúpania a klesania. Často zastavujeme a pijeme. To, že máme veľa piť sme dostali v „rannom rozkaze“. Dehydrácia je nebezpečná.
V dedinke Mos máme toho dosť. Aspoň ja. A do Redondely je to ešte 10 km. Končíme kdesi na múriku na obecnom námestíčku pod platanom. Monika sedí a ja ležím, pozerám do koruny stromu, praští mi v ramenách a zelené listy nad hlavou sa mi zdajú také pekné. Neviem, či som driemala alebo nie. Viem len, že potom sme šli a cítila som kolená pri klesaní.
Zas sme niekam došli, na zástavkách a smetných košoch už bolo napísané Redondela. Orientovať sa podľa nápisoch na kontajneroch sa môže zdať pritiahnuté za vlasy, ale ono keďže Camino nevedie väčšinou po hlavných cestách, nevidíte tabule názvom obce na začiatku a konci sídla. Preto sa orientujete podľa všetkého, čo sa dá. Podľa nápisoch na budovách, a keď Vám praží na mozog aj podľa smetných košov. Že by sme už boli v cieli? Wow, bolo by fajn. Je horúco. Španieli pozaliezaní, to len my Slovenky sa pražíme na júlovom slnci. Konečne na druhej strane cesty zbadám čiernu hlavu bez ruksaka. Ide krokom trochu váhavým, ale predsa je to človek a vyzerá na domorodca, čo sa vyzná v tomto kraji. Musím ho odchytiť a spýtať sa ho, ako sa volá táto dedina a či sme už na mieste. Môj v horúčave napoly uvarený mozog sa správa ale ako v strese pri maturite a vyplodí len „Dónde estámos?“ Chlapík zdvihne obočie a pozrie sa na mňa ako na Majku z Gurunu.
Nečudo, veď to bola aj otázka ako od Majky z Gurunu pri pristátí: „Kde sme?“. Melie, že nejaká Villa neviem aká, ale Redondela to ešte nie je. Šlapeme ďalej. Zas do kopca a dolu. Konečne vidím tabuľu „Redondela“ objímam ju.
V Redondele nič nie je. Teda my sme tam žiadne pamiatky neobjavili. Ale je tam supermercado, kde som si kúpila asi najlepší pomarančový džús a skvostné mandľové koláčiky. V Cafe Loy Bare nám mimoriadne milá staršia pani pripravila pútnické menu za 6 €. Nič zohrievané, všetko čerstvučké. Šalátik, kuriatko na cesnaku, hranolky, olivy, voda. Bašta. A lekcia španielčiny k tomu zadara – téma potraviny. Hoci len opakujem po šéfovej, čo sa ako volá, veľmi mi to nejde. Miešam šalát s mliekom – lechuga vs. leche . Tliacham nezmysly. Nakoniec si aj tak nepamätám nič. Ale ba, muy rico znamená veľmi chutné a stáva sa frázou dňa.
Došiel náš autobus, či my sme skôr došli k nemu. Berieme si veľké ruksaky a tiahneme do telocvične, kde budeme spať. Dobrú noc!