V tomto mojom blogu by som chcel dať čitateľom radu (návod) ako dokázať odpustiť. Ako to funguje u mňa.  

Myslím, že veľa ľudí s tým vnútorne problém má a trápi ich to na sebe samých (hlavne ak sme kresťanmi).

Lebo, ako položartom hovorievam: "Dávaj si pozor, čo sa modlíš - v Otčenáši - .. a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom". A tejto modlitbe sa nedá vyhnúť - minimálne vždy pri sv. omši. Navyše je to (tuším) jediná modlitba, ktorú nám zanechal Ježiš (aj to vraj na veľké naliehanie ľudu. A kam sme sa dopracovali s tými "modlitbami" - o tom možno inokedy).

Trúfalo poviem (možno aj za ostatných, ktorí to v skryte duše tak cítia - a odpusťte mi moju úprimnosť): Bol Ježiš naozaj taký (ne)človek, že nechápal, aké to je ťažké, odpustiť niekomu, kto mi ublížil? No však jasné, On je Boh, tak sa mu to ľahko hovorí..., a pod.  

A toto mi neustále vŕtalo v hlave a keďže verím, že viera a aj odpustenie musí byť niečo jednoduché a zrozumiteľné, tak som veril aj v To, že Ježiš by nám nezanechal niečo nesplniteľné.
A v tom som naďabil na túto myšlienku, pri ktorej som sa hlasno rozosmial a pritom sa mi vtisli slzy do očí - neskutočná úľava prišla na mňa, ako keď vyriešiš nejakú (chcel som napísať - zapeklitú) úlohu. Žiaľ, nedozvedel som sa to z "kostolných lavíc" a práve tam by som to najviac očakával (ale ako hovorí duchovná múdrosť: "Očakávanie je príčinou každého utrpenia. Očakávanie plodí sklamanie".
Viem, už si myslíte: "Tak to rozbaľ konečne a nechaj si tie kecy okolo"

Moja modlitba odpustenia znie nejako takto: (budem parafrázovať)

Keby som sa narodil do takej rodiny, ako Ty, (t.j. dostal by som rovnakú genetickú "výbavu" od rodičov)

Keby som dostal takú výchovu, ako Ty,

Keby som prešiel takými životnými skúškami, ako Ty, (resp. nemal by som toľko "šťastia", ako som mal doteraz)

Keby som urobil v živote také nesprávne rozhodnutia, ako Ty,

Keby mi ublížilo v živote toľko ľudí (a takým spôsobom), ako Tebe,

Keby mi bolo dopriate také poznanie, ako Tebe, (...a pod.)

taktiež by som Ti ublížil. Možno aj horšie ako Ty mne.

Lebo: ubližuje len Ten, kto sám trpí.

(Ale pozor! Nie je to modlitba v zmysle: "Ďakujem Ti Pane, že nie som taký hriešnik ako tamten..". Ale to ste isto pochopili )

Po tejto "modlitbe" sa začne môj hnev rozpúšťať (hlavne treba úprimne premýšľať nad ňou, vcítiť sa do toho druhého). Cítim určité uvoľnenie. Už tam nie je to iracionálne ublíženie, ale (horeuvedeným) odôvodniteľný čin - konečne chápem, prečo?! mi bolo ublížené. Potom začínam cítiť hlboký súcit - empatiu s takýmto bratom/sestrou (možno nie hneď od začiatku). Cez túto "optiku" sa stále zdokonaľujem v odpúšťaní. Až nakoniec odpúšťam, možno aj trochu zahanbený, že som to neurobil už skôr.

Ináč, tento horeuvedený príklad sa dá použiť aj na ostatné veci:
nesúďte, aby ste neboli súdení. Napr. neohováram, lebo ohováranie je súdenie a pritom nevidím do veci a pod.
nemusím si už dookola opakovať: prečo to urobil? Lebo... (už poznám odpoveď)