Bežný víkendový deň. ...a keďže moje mini ski už niekoľko dní stepovali ,  tak som sa ich vybral aj tento krát prevetrať.
Stál som v rade na vlek, zamaskovaný od hora až dole. Na hlave lyžiarska prilba , pod ňou kukla a na očiach lyžiarske okuliare. Dokonalé zakrytie tváre.
„Ujo a prečo máte také malé lyže ? „ znelo z úst vedľa stojaceho asi 5 ročného lyžiara. Vedľa neho, skoro v rovnakom veku, sa posúvala ďalej jeho malá sestrička a za nimi to mala všetko pod drobnohľadom ich veľká mamina. „Nooo, keď som si ich kúpil, tak boli ešte malé  a myslel som si, že keď ich budem polievať, tak vyrastú. No nevyrástli a tak zostali také  malé ako ich vidíš. A ty svoje lyže polievaš ?  „ ...áno ... „ bola rázna odpoveď malého lyžiara.  „Keď budeš chcieť, môžme si svoje malé lyže vymeniť hore na kopci „...podotkol som. „Dobre ujo“ ...znela ďalšia rýchla odpoveď . A aby som mu aj názorne ukázal, že moje lyže sú naozaj malé, priložil som ich k tým jeho. Dokonca boli o čosi menšie .Malý „veľký“ lyžiar si to všimol a dodal...“Ja si nechám tie moje , sú väčšie ako  vaše „...stačil som len dopovedať, že  - dobre -   a už sme prechádzali cez turniket a nechali sa vytiahnuť každý na ten svoj kopec. Po istom čase sme sa zasa  stretli tam, kde predtým a zakývajúc  podišiel ku mne a povedal : „ ale ujo tie lyže si odložte, lebo keď budem veľký, tak potom mi ich požičiate„ ... -jasnéé - zakontroval som - mám doma takú skrýšu , kam si ich odložím...“dobre“ – súhlasil. „A ty máš tiež nejakú  skrýšu, kam si dávaš svoje obľúbené veci ? „ ...Áno mám...prikývol. Ešte sme sa chvíľu „zdôverovali“  jeden druhému , čo všetko by sme v tých našich skrýšach ponachádzali a čochvíľa sme boli opäť  ťahaní hore na kopec. Viac som ho už nestretol. Teda stretol, ale už nie tak blízko , aby sme sa mohli  rozprávať. Zhliadli sme sa v rade na vlek, ale už len so vzájomným zakývaním si...
Malý lyžiar vlastne nevidel ani moju tvár, keďže maskovanie bolo skoro dokonalé...no moje slova mu boli asi priateľské ,...príjemné..., blízke jeho detskému svetu. Lebo deti majú svoje svety...plne lásky...dôvery....fantázie ...viery.. opory. A do takýchto svetov zapúšťajú svoje korene. Korene a krídla...to majú deti. Korene vrastené do ich domova a krídla samostatnosti vo svojej zrelosti.  A niekedy ani nemusíme vidieť  tvár človeka, jeho slová môžu byť  pohladzujúce, ...priateľské,...úprimné ,....čestné. No môžu byť aj zraňujúce, plné bolesti . Ale aj takýto je život.
Na sklonku dňa, som Mu poďakoval ...
...za ranné vstávanie na vlak (vstavať 4,30 cez víkend  - is this normal ? , bez ktorého by
lyžovačka nebola dzivá (...ach ten teenage sleng, už má moja Kathrin ním nakazuje ), ...
...za občasnú fujavicu hore na Solisku, s miliónom vločiek, kedy nebolo vidieť na koniec mojich „veľkých“ lyží („Od konca zeme dáva stúpať mračnám, On blesky tvorí pri daždi, vypúšťa vietor zo svojich komôr“Ž135,7), no bolo to zdravo adrenalínové ... (adrenalín mám rád, nielen ten z lásky prameniaci )
...za malého kamaráta, ...čistú detskú dušičku .. pre ktorého odložím svoje lyže do mojej skrýše...( „Ježiš však riekol: Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne; lebo takýchto je kráľovstvo nebeské.“Mt19,14)
...za lúče zapadajúceho slnka, ktoré osvetľovali nebesá a prenikali do kupé cestou späť... („Sladké je svetlo a príjemné je očiam vidieť slnko“. Kaz 11.7)

...ZA DEŇ , KTORÝ MI BOL DANÝ....