Tento blog je krátkym posolstvom jej života a mojím pozdravom.

Moja babka bola pozoruhodná žena. Silná a statočná. Narodila sa v chudobe a žila v pokore. Jej mama zomrela, keď bola malá, bola vychovávaná nevlastnou matkou. Od dávna pracovala na družstve a lásku k práci si zachovala po celý život.
Zobrala si za muža železničiara, ktorý ju zbalil na nie celkom bežnú vec v tých časoch, v týchto končinách – bicykel, a tiež na svoju charizmu samozrejme. Bol to vraj poctivý pracovitý človek, vraj, pretože som ho nepoznal.
Spolu bývali istý čas u jej svokry. Vtedy sa to ale riešilo spôsobom, čo zarobíš, ide do spoločnej kasy a na chod domácnosti. Keďže boli obaja šetrní, odkladali dosť, ale neostávalo im nič, preto po čase odišli na malý dom do podnájmu.
Pomaly šetrili na dom, lenže nemali pôdu. A vďaka nezmyselnej logike pradedka, ktorý radšej nechal tri pozemky synovi, ani žiadnu nedostali. Napokon predsa niečo zaobstarali, medzitým ale prišla mena peňazí a všetko bolo v...keli.
Nuž, čo už, povedali si a začali stavať dom postupne tehlu na tehlu, keď nejakú zohnali. Babka prišla unavená z družstva a vedrá s mliekom menila za vedrá s maltou. Tak vznikol dom, v ktorom teraz píšem. Zatiaľ drží, aj keď tie steny podľa vodováhy zrovna asi nerobili.
Narodili sa im dve neposlušné deti, chlapec a dievča. Tie postupne rástli. Chodievali dedkovi železničiarovi nosievať obed a po ceste chytali ryby a jedli maliny. Môj strýko zomrel mladý, keď išiel domov na motorke, niekto doňho narazil. Rodič by nemal prežiť svoje dieťa, musela to byť tvrdá skúška. Dedko zomrel rok na to. Keď sa život ser.., teda kazí, tak už poriadne.
Babka bola bojovník a mala motiváciu v podobe mojej matky, viery v Boha a práce. A neskôr aj nás vnúčat. Teda ja som bol niekedy skôr demotivácia, ale čo narobíte. Verím, že aj keď sme sa spolu hádali o ovládač, keď ona chcela pozerať Kráľa dobytka a ja Hviezdnu bránu, že aj vtedy sa hádala s láskou. Keď som jej kedysi ukazoval fotku leva, nechcela veriť, že také zviera existuje, v živote toho mimo chotára veľa nepochodila, ale mala pozoruhodný sedliacky rozum a naučil som sa od nej mnoho.  
„To som teda zvedavá, či mi pôjdeš občas okopať ten hrob, keď zomriem...“ Zomrela vo veku 89 rokov. Nebyť zlomenej nohy, možno by ešte teraz okopávala na roli a pásla husi na záhrade. Bola mojím hrdinom a obrovským vzorom. Napriek ranám sa dokázala tešiť zo života a prežila ho zmysluplne a dôstojne.

Ďakujem Vám za všetko, babka.