Keď sa dívam na sviežu zeleň,
keď počúvam pieseň šumiacej vody,
keď letia oblaky,
Keď večerné slnko zafarbí lúky a háje,
alebo keď sa ráno umyje,
nežne usmej na ľudí,
vtedy ja zaplačem.

Akoby som neplakala,
keď krása nemá sídlo v mojich očiach,
ani v úsmeve, ani vo vlasoch.
Povedzte, čo je smutnejšie na zemi,
ako dievča bez krásy,
ako ja, nepekná.

Dcérka moja, chcem ti povedať -
nie, najskôr poď so mnou do jednej budovy,
pozri sa očí tohto dievčaťa.
Chcelo by v tento májový deň
bežať do výšok, hore, na vysoké skaly.
Jej túžba spaľuje všetko dookola,
túžbe nepremenná, večne nesplniteľná.

Vozia ju.
Vozia ju po dvore vo väzení tela,
a dookola je sloboda.
Sloboda krokov ku kvetom a horám,
sloboda návštev a stretnutí,
sloboda samozrejmá ako ten vzduch,
pre zdravých.

A tu ide dieťa.
Malé, bojazlivé,
robí oblúk okolo teba.
Čoho sa bojí? Tvojej dospelosti?
Tvojich smutných očí?
Oj nie, bojí sa strašného poznania.
Má toľko rokov ako ty.

Vidím, teraz si prekvapená,
je krásna tá čiernooká deva,
zavolaj na ňu.
Neodpovedá ti.
Nemôže.
Ona vníma len večné ticho,
ona nepozná ľudskú reč.

Dcérka moja,
či počuješ ozvenu vyhnaných z raja?
Či porozumieš tej žalobe:
Prečo my? Prečo práve my?

Poď, teraz sa porozprávame o kráse,
nie o tej, čo sa premení v prach.
O kráse, ktorá je odbleskom Boha
na duši človeka.

Milan Jurčo.