kontroly nad vzťahom medzi človekom a Bohom, pretože z Ježišových slov
plynie, že Boh je teraz i vždycky, tu i tam, a že všetke pokusy o jeho
ovládanie, o kúpu a následný predaj v ktoromkoľvek chráme sú márne.
Ochraňuje Boha a jeho zvrchovanú slobodu byť tam a vtedy a tým,
kde a kedy a kým chce byť. Dobrá teológia vždy chráni úplnú Božiu slobodu
a nežiada, aby Boh dodržiaval naše pravidlá. Ježiš presne v tomto duchu
niekoľkokrát prehovoril v Jánovom evanjeliu:
"Vietor veje, kam chce;
počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha." /Jn 3,8/
Alebo:
"Ježiš jej odpovedal: Ver mi, žena, že prichádza hodina,
keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.
Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme,
pretože spása je zo Židov. Ale prichádza hodina — a už je tu —,
keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde.
Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú,
musia sa klaňať v Duchu a pravde." /Jn 4, 21-24/
Ako sme mohli tak jasným pasážam nesprávne rozumieť? Z nejakého
dôvodu sme zabudli, že kedykoľvek Boh odpúšťa alebo preukazuje svoje
milosrdenstvo, porušuje pritom svoje vlastné pravidlá, je nedôsledný,
rozporuplný a akosi nedualistický. Akonáhle ste poznali milosť, s vaším
svetom postaveným na zásade "oko za oko" je raz navždy koniec:
Boh je všade a vždy a škandalózne prítomný i v našom zlyhaní a hriechu.
Pokiaľ Je Boh skutočne víťaz, ako by to mohlo byť inak? Skutočne
neexistuje miesto, kde by Boh nebol. Evanjelia nikdy nehovoria o tom,
že by Ježiš niekomu priznával prednostné právo na zázračné vyliečenie:
nezaručuje ho príslušnosť k správnej skupine, morálne zásluhy, chodenie
do správneho kostola, kódexy mravnej čistoty, jednoducho nič - len
samotná túžba. Nespoliehajte sa v tomto na moje slová: overte si to sami.
Ježiš vlastne hovorí, že keď je Boh všade, potom nie je na žiadnom
mieste výlučne. Nám cirkevným zamestnancom sa to zväčša nepáči.
Každý pokus o organizovanie skúsenosti s Bohom smeruje k nevedomému,
nič menej eminentnému záujmu o zachovanie dualistického myslenia ľudí,
ktorí sa preto cítia trochu menej istí, pokiaľ ide o milosť, milosrdenstvo
a odpustenie. Skupiny sú ďaleko viac súdržnejšie, keď existuje jasné
a definované "ja" a "oni" a keď sme my ti lepší.
Lepšie tomu rozumejú konzervatívci než liberáli. Náboženstvo založené
na vine, jasne vyznačené hranice a pocit zahanbenia, fungujú výborne,
ak je potrebné udržať vojsko v línii. Samozrejme, pokiaľ je "Boh
kráľom celej zeme" a je "milosrdný", ako to vyjadruje Biblia toľkými
rôznymi spôsobmi, potom je tento prístup s konečnou platnosťou
nepriechodný. Kde končí záslužnosť a začína nehodnosť? Kde je hranica
medzi tými, ktorých Božie milosrdenstvo zachránilo, a tými, ktorých
nezachránilo? Kto sú ti čistí?
Spomínam si, že ako katolícky chlapček som bol preškolený
z Baltimorského katechizmu. Jedná z prvých otázok /č.16/ bola:
"Kde je Boh?". A celý zostatok knihy potom vytrvale hlásal, že to s tou
všadeprítomnosťou vlastne nie je pravda! Boh je v skutočnosti len
u katolíkov, v našich kostoloch, teda naozaj len vo svätostánku,
a to iba, keď kňaz slúži platnú omšu, a i potom je k dispozícií iba
dobrým ľuďom, ktorí dodržujú pravidlá. Vždy sme Boha dokázali omnoho
ľahšie "zväzovať", ako "rozväzovať" - robiť ho dostupným, i keď nám
Ježíš dal obe moci /Mt 16, 19/. Z nejakeho dôvodu skutočne nechceme,
aby bol Boh všade, ale iba tu, a to samozrejme končí tak, že Boha
strácame aj mi samotní.
Úbohý Boh to mal, ako sa zdá, vždy veľmi ťažké, keď prejavoval
lásku a milosrdenstvo hriešnikom, napriek tomu, že podľa Ježiša
je práve toto najvlastnejším Božím zamestnaním /Rim 3,9/ Namiesto
vytvárania takých prekážok musíme začať vyrovnávať chodníky, zasypávať
priepasti a vyrovnávať hory a pahorky, ako to robil Ján Krstiteľ /Lk 3,5/.
Keď chrámové kňazstvo začalo robiť z Boha niekoho elitného a vzdialeného,
Jan proste zišiel k rieke a polieval skrúšených ľudí obyčajnou vodou.
Preto ho tak isto Ježiš o jeho neobvyklú službu požiadal. Jeho
iniciačný obrad bol spalujúcou kritikou chrámu či oficiálnych požiadaviek
s poukazom na to, že kňazi nechápu podstatu vecí.
Prečo Ježiš podstúpil tento neoficiálny rituál? Snažil sa nám tým
niečo povedať? Môže to byť tak, že Ježiš a všetci duchovní majstri
sa pokúšajú o dosiahnutie takéhoto neužitočného, nebezpečného
a "nejasného" spôsobu myslenia? Vari Ježiš nevie, že nič nemôže trvať
bez podpory organizácií a inštitúcií? Nevie snáď Ježiš, že ak má spoločnosť
držať pokope, potrebujeme, poriadok, zákony a pravidlá? Zaiste to
všetko vie, vie však tiež, že jediným merítkom a kritériom pre du-
chovné veci je nekonečný Boží súcit /Lk 6,36 Lk 15/, nikdy nie naša
schopnosť rozumieť mu alebo perfektne naň reagovať. Vie, že Boh
nás nemiluje preto, že sme tak dobrí. Boh nás miluje, pretože Boh je
dobrý. To je úplne niečo iné.
voľný preklad
Richard Rohr