Zrelá transcedencia je skutočným "pádom do Boha" a "podriadeniu
sa Bohu", ako to výstižne opisuje James Alison. Boh je do nás "vložený"
a všetko, čo môžeme urobiť, je privoliť to, ako je to zrejmé z Mariinej
modlitby pri Zvestovaní a podobnej Ježišovej modlitby v Getsemanskej
záhrade. Nájdeme sa v tom, čo kresťanstvo nazýva tak "priepasťou", ako
i "absolútnym základom". Je to paradox! V Bohu nie sú žiadne protiklady.
  Keď sa tam dostaneme, skoro sa divíme, ako sme sa tam ocitli.
Vieme, že sme nič neurobili, ale ešte viac si uvedomíme, že nám
niečo bolo urobené. Sme pevne a vrúcne zovretí a zároveň bezmocne
padáme do desivého tajomstva - zovretí medzi hlbokou túžbou
a otázkou: "Kam ma to zanesie?" Už mnohokrát bolo povedané, že po
takejto premene má človek len zriedka pocit, že niečo našiel.
Ďaleko viac si pripadá, ako by Niekto našiel jeho!
  Zistíte, že sa vás niekto zmocnil, drží vás a miluje. Najskôr
ani neviete, čo sa to vlastne deje. Viete len to, že je to ten jaúžasnejší
a najneuveritelnejší zážitok, avšak je to rozhodne skutočný zážitok.
Viete, že niekto vás "zdolal" /por. Jr 20,7-9 alebo Iz 6,4-7/.
Niekto vás uchvátil a držal vás. Prečo by sa človek inak z vlastnej vôle
celkom vzdal kontroly nad sebou? Ľudia predsa, bez toho aby si to otvorene
priznali, používajú náboženstvo na to, aby získali kontrolu nad svojím
životom alebo aby prostredníctvom vlastného dobrého správania získali
kontrolu  nad Bohom.
  Konečne ste si dovolili vystaviť svoju identitu jedinému zrkadlu -
celkom sa odovzdávate nahej prítomnosti a úprimnej modlitbe. Stávate
sa Ty pred veľkým JÁ SOM. Takéto absolútne zrkadlenie vám dáva odvahu
nechať iné zrkadlá za sebou.

"Slávu od ľudí neprijímam"

povedal Ježíš.

Ako môžete veriť vy, ktorí prijímate slávu jedni od druhých,
a nehľadáte slávu od jediného Boha?!

/Jn 5, 41,44/  
Od teraz už, ako povedala svätá Terezia z Avily,
"nachádzate Boha v sebe a seba v Bohu", čo je zistenie, ktoré predbehne
i tu najlepšiu psychológiu na svete. Pomyslite na to, koľko peňazí
takto ušetríte za psychoterapiu! /V Amerike./
   Väčšina ľudí v našej podivnej , vrtošivej kultúre žije akoby v zrkadlových
sálach, a tak sú naše identity krehké a rýchlo sa menia; potrebujeme mnoho
sebapotvrdzovania. Zvlášť je to vidieť u mladých ľudí. Ich identity sú postavené
na pocitoch, náladách a myšlienkach, ktoré ľahko podliehajú akejkoľvek
manipulácií zvonku, vrátane reklám a nimi ponúkanými nepravdivými a umelými
obrazmi.
Dostali sme omnoho niečo lepšie, omnoho radostnejšie a podstatnejšie!
Božia prítomnosť a viera, nádej a láska, ktoré ju doprevádzajú,
sú darom - nemáte ich vo svojej moci -, viacmenej sú darom,
o ktorý môžete a mali by ste žiadať /Lk 11,13/.
  Žiadať Boha o niečo neznamená prehovárať Boha k niečomu;
znamená to prebudiť tento dar v sebe. Žiadate len o to, čo už ste začali
skusovať! Dar už bol darovaný. Je to dosť smutné a vedie to k tragickým
koncom, že väčšina ľudí nevie o tom, že tento dar už dostala. Kresťanskí
učitelia prvých storočí nášho letopočtu si boli skutočnosťou tohoto
obdarovania celkom istí, rovnako ako mnohí neskorší vedci a mystici.
Avšak väčšina dnešných kresťanov ja ako obyvatelia Efezu v apoštolských dobách,
ktorí naozaj povedali:  

"Ani sme len nepočuli, že jestvuje Duch Svätý."
/Sk 19,2/.

Prevzaté, voľný preklad