Ježišov štyl učenia, využívajúci príbeh, podobenstvá a enigmatické
výroky, nepochybne vzišiel z jeho vlastnej modlitebnej praxe.
Jeho vedomie bolo odlišné od vedomia más i od vedomia náboženských
predstavených, z ktorých mnohí proti nemu bojovali. Zdá sa, väčšina
ho nepochopila alebo ho dokonca ignorovali, aj napriek všetkým jeho
ohromujúcim divom a zázračným uzdraveniam. On sa tým však nenechal
odradiť, iba svoju reč plnú podobenstiev zakončil slovami:
"Ale vaše oči sú blahoslavené , že vidia, a vaše uši, že počujú."  
Mt 13,16
Skoro akoby pripúšťal, že kontemplatívne/neduálne chápanie bude vý-
nimkou, a nie pravidlom. Ako len Ježiš získal takú vnútornú slobodu
a silu? (Pokúsme sa na to odpovedať bez toho, že by sme príliš rýchle
siahli po vysvetlení: "Pretože bol Boh!)"
  1. Ježiš sám dával zjavne prednosť tichej modlitbe. Spoločnú,
liturgickú alebo slovne formulovanú modlitbu spomínajú evanjeliá
len veľmi málo. Často však čítame slová ako:

"Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé
miesto a tam sa modlil. Mk 1,35;

taktiež Mt 14,23 a Mk 1, 12-13/.
Lukáš nám popisuje, ako sa Ježiš modlil osamote takmer pred všetkými
významnými udalosťami. Štyridsať dní strávil na púšti, čo znamená,
že sa iste nezúčastnil rodinných šabatových obradov, a verejných
bohoslužieb v chráme. Je tu samozrejme jeho posledná súkromná modlitba
v Getsemanskej záhrade.
  2. Jeho vlastné učenie o modlitbe je nesmierne priamočiare
a inštruktívne:
  a/ Varuje svojich vstúpencov pred veľmi reálnym nebezpečenstvom
verejnej modlitby alebo pred modlitbou "v synagógach" /Mt 6,5/.
Nezdá sa, že sme poslúchli jeho rady a kladieme dôraz na cestu osobnej
modlitby, ktorá môže vyvážiť zrejmé, s egom spojené rizika spoločnej modlitby.
  b/

Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere
a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to,
čo je skryté, ti odplatí /Mt 6,6/

. Toto je opäť dosť jednoznačné, zároveň ide
o dôverné pozvanie, zvlášť keď väčšina príslušníkov jeho národa nemala nič také
ako vlastnú izbietku.
  c/

"Pri modlitbe nehovorte priveľa ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí
pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich teda!"  Mt 6,7

To je opäť veľmi priama výzva, ktorá je však tradíciou - katolíckou,
pravoslávnou i protestantskou - zreteľne ignorovaná. Cirkvi majú obvykle
radšej verejné bohoslužby a množstvo slov. /Takto sa my kňazi cítime stále
užitoční./
  3. Keď Lukáš píše o jedinej slovnej formulovanej modlitbe, ktorú kedy
Ježiš učil, o modlitbe Otče náš /modlitba Pána/, predkladá nám
veľmi pôsobivý úvod. Pripomína, že sa Ježiš "na nejakom mieste modlil",
keď ho jeden z jeho učeníkov požiadal: "Pane, nauč nás modliť sa,
ako to učil svojich učeníkov i Jan" /Lk 11,1-2/. Skupiny obvykle
mali svoje oficiálne skupinové modlitby - niečo ako "modlitba mieru"
súčasných anonymných alkoholikov.  Táto modlitba identifikuje nás a našu
spiritualitu druhým i nám samým. Samotná skutočnosť, že o to museli Ježiša
požiadať, zrejme znamená, že im žiadnu formálnu modlitbu do toho
času nedal! Možno to bol dokonca ústupok.
Keď zdôrazňujeme verejné, formálne a spoločné modlitby a tiež spoločné
obrady, zatiaľ čo ľuďom neukážeme cestu k tomu, aby mohli zakúsiť
svoj vlastný vnútorný život (Ducha svätého vo svojom vnútri),
náboženstvo tak udržujeme na úrovni spoločenskej zmluvy; často je tým,
čo nazývame kultúrnym kresťanstvom alebo občianskym náboženstvom.
Je pre nás ľahšie vidieť to v islame než v kresťanstve. Iste práve
z tohto dôvodu proroci tak často kritizovali kňazov, prinášanie obetí
a chrám /Jr7,1-11; Iz 1,11-17; Am 5,21-24 a Oz 6,6 často citované
Ježišom/.
  Spoločné a verejné modlitby udržujú spoločenstvo a jeho náboženstvo
pospolu, ale nedochádza pri nich nutne k premene ľudí na hlbšej
úrovni. V skutočnosti sa skupinová solidarita a v skupine získaný
pocit istoty často stávajú náhražkou skutočnej vlastnej cesty. Rozumejte
mi dobre. Nehovorím, že verejná modlitba je nanič, ale že máme venovať
pozornosť Ježišovým celkom zreteľným varovaniam pred ňou.
Obávam sa, že vo svojej vlastnej cirkvi som sa stretol s mnohými kňazmi,
ktorí sa po väčšinu svojich dní modlili breviár a slúžili omšu, nevykazovali
však známky akéhokoľvek vnútorného života či hĺbky. Možno to nie je
osobné zlyhanie, ale skôr "chyba systému". My všetci žijeme v niejakej
spoločnosti, ktorá z veľkej časti predurčuje naše energie, našu hĺbku,
a nakoľko dokážeme načúvať alebo dokonca myslieť, predstavovať si a snívať.
Ako veľmi dobre vysvetlil René Girard, sme v jadre imitatívnymi bytosťami.
Naša svätosť je vždy najprv skupinovou svätosťou; podobne náš hriech je,
skôr než sa stane naším vlastným, hriechom spoločenským.
  Modlitba na verejnosti sa ľahko stane podávaním hlásení Bohu,
skupine alebo vlastnému sebaobrazu. Ježiš hovorí, že to nie je nevyhnutné,
pretože

"váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte"/Mt 6,8/

.
V spoločnej modlitbe existuje riziko, že jej prostredníctvom niekto
začne vylepšovať svoj obraz v očiach druhých i vlastné sebaponímanie;
to je presne to, na čo Ježiš poukazuje a pred čím varuje v príbehu
o colníkovi a farizejovi /Lk 18,9-14/. Spomeňte si, že farizej hovorí
na verejnosti všetko správne a dokonca i v súkromí robí všetko
správne, ale Ježiš napriek tomu hovorí, že

"ten mýtnik sa vrátil ospravedlnený
do svojho domu a nie farizej".

Mýtnik stal v synagóge celkom vzadu, len
sa bil do pŕs, o jeho správnom chovaní nepadne ani slovo. Ale odišiel
"ospravedlnený". Dosť udivujúce, keď uvážime, na čo dnes v našich
náboženských učeniach kladieme dôraz!
  Zdá sa, že Ježíš nás stále učí tomu, že pravdepodobne potrebujeme
"modlitbu nehovorenia", modlitbu ticha či modlitbu kontemplácie,
ktorá by mala vyvážiť všetky naše "modlitby hovorenia" a dať im základ.
Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností
a skôr sa jej bojí alebo ju dokonca odsudzujú. Nik ich neučil, čo majú
robiť so svojou príliš aktívnou mysľou, a tak sa boja ticha. Bez vnútorného
života sa naša verejná modlitba čoskoro stane povrchnou, egocentrickou
a vo vzťahu k našej duchovnej ceste dokonca kontraproduktívnou. To je
veľmi dôležité v šiestej kapitole Matúša, kde Ježíš zdôrazňuje niternosť
a správny úmysel v každej z troch duchovných disciplín - dobročinnosti,
modlitbe a pôste.
  Západná kultúra má sklon k extrovertnosti a tak trochu sebavedomej
"horlivosti". Modlitba sa veľmi rýchlo môže stať pokusom o to,
aby sme zmenili Boha a vyvýšili seba, namiesto toho aby bola tým, čim byť
má - vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho, kto sa modlí, čo sa deje
vždy, pokiaľ sa postavíme kľudne pred touto tajomnou a naprosto
bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu, aby nás svojím pohľadom prenikol
a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deveťdesiat päť percent
našich motivácií a reakcií.
  Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad. Potom
ako povedal tak dokonale Majster Eckhart, "oko, ktorým sa pozeráme na Boha,
bude tým istým okom, ktoré sa prvé pozeralo na nás". My len uzavrieme
kruh!

prevzaté
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
voľný preklad