o tak nesmiernu múdrosť, zozbieranú po celé stáročia. Nič
nečakám od mocenských systémov, ktoré potrebujú byť dualistické,
ak majú prežiť. Bohužiaľ, i súčasné organizované náboženstvá
veľmi často masám svojich príslušníkov ponúkajú lacné a falošné
dichotomie. Pápeži, patriarchovia, mullahovia, rabíni, imamovia,
biskupi či kňazi, mnohí, ktorí by mali byť starejšími a učiteľmi
a cez vzdelanie a modlitbu mali dosiahnuť hlbšie poznanie, sú asi
sami v zajatí čiernobieleho zmýšľania. Majú z toho pocit istoty,
získavajú tak veľkú autoritu a dokážu si s prehľadom poradiť so
znepokojucimi informáciami. Akonáhle musíte hovoriť s niejakou
skupinou ľudí, do hry iste vstupuje celý komplex predsudkov.
Protokoly, procedúry, politika, konzistencia, prijatia a prepúšťania,
spoločenstvá a vyobcovania - to všetko sa stáva nevyhnutným, ako sa
zdá. Na tejto úrovni všetci podľahneme tomu, čo Wallace Stevens
pomenoval "požehnanou vášňou pre poriadok", hoci Ježiš zjavne
nemal s trvalým zmätkom v našom svete žiadny problém.
Ako môžeme toto dvoje zmieriť? Je to vôbec možné?
Uvažovanie veľkej časti náboženských ľudí sa stáva a zostáva
celkom rigidným, preto že ich náboženstvo učilo, že majú byť poctivými,
vernými, poslušnými a vytrvalými Božími nasledovníkmi, a musia
nastoliť poriadok. Ani oni nie sú zlý; proste sa len nikdy dosť
nedozvedeli o múdrosti, paradoxe či tajomstve ako i o samotnej
podstate viery. Keď sa toľko ľudí môže stať náboženskými profesionálmi,
bez toho, aby na hlbšej úrovni prešli duchovnou transformáciou,
z náboženskej práce sa stáva kariéra a z kostola sa stáva miesto,
kam sa "chodí".
Skutočná hlboká premena človeka sa nevyžaduje, dokonca si ju
ani nikto nepraje. Tak je to už po stáročia - a vo všetkých náboženstvách.
V priebehu celej histórie bolo kontemplatívne poznanie v menšine,
čo je pravdepodobne dôvodom, prečo bol Ježiš tak sklamaný vtedajším
židovstvom. Mnoho ľudí v Ježišovej dobe, zvlášť vodcovské osobnosti,
jednoducho nedokázali vidieť a chápať to, čo on /Mt 13;13/
Nemá to nič spoločné s tým, že on je "Boží syn", alebo, že má k pravde
zvláštny špeciálny prístup, pretože ináč by to náboženským vodcom
nedával za vinu. Vlastne neustále hovorí: "Vy všetci by ste mali mať
lepšie poznanie. Nepoznáte svoju vlastnú úžasnú židovskú tradíciu."
Ako všetci skutoční reformátori a proroci kritizuje Ježiš
židovstvo zvnútra, podľa jeho vlastných kritérií, na základe jeho
vlastných spisov. Nádejam sa, že presne toto tu teraz robím pre
kresťanstvo - a pre ktorékoľvek iné náboženstvo. Na rozširujúcom sa trhu
náboženských presvedčení sú príliš často ponúkané aj dogmatickejšie
závery a nekompromisnejšie tvrdenia, zriedkakedy však náboženstva ponúkajú
ľuďom víziu, metódu a smernicu, prostredníctvom ktorej by samotné tieto
tvrdenia mohli byť legitimované - totiž vnútornou skúsenosťou a skutočnou
praxou.
V mojej vlastnej katolíckej tradícií si oficiálna cirkev vždy držala
mystikov, pustovníkov, charizmatické typy a "ľudí modlitby" od tela -
aspoň dovtedy kým nebolo sto rokov od ich smrti a mala možnosť ich dezinfikovať.
Rozumiem tomu, nakoľko ich skúsenosti obvykle nebolo možné rozriediť
na znesiteľné dávky a ponúknuť k verejnej spotrebe. Vlastne si myslím,
že väčšina závažných tvrdení a dogiem kresťanských cirkví môže byť
pochopená, vychutnaná a účinne žitá len neduálnym vedomím, teda kontemplatívnymi
ľuďmi, ktorí vedia, ako byť prítomnym samotnej, širokej, otvorenej prítomnosti
/napr. Ježiš bol "celkom človekom a celkom Bohom"; Mária je pannou i matkou;
chlieb je stále chlebom a predsa Ježišom atď./ Iba oni to dokonale vedia
a hlboko chápu. Často je citovaný výrok Karla Rahnera:
"Kresťania zajtrajška budú buď mystikmi, alebo vôbec nebudú."
Veľký mystici každej tradície nás pozývajú k hlbšiemu poznaniu.
Povzbudzujú nás, aby sme čerpali zo zdrojov svojej vlastnej tradície
a rozumeli skutočnosti spôsobom, ktorý si cti premýšľanie, rozum
a poriadok, pričom to zároveň dokáže prekročiť. Dokážeme odpovedať na výzvu
mystikov? Môžeme si začať osvojovať mystické videnie, o ktorom
Rahner hovorí, že si ho musíme osvojiť? Myslím, že hĺbka tejto potreby
i hĺbka našej vlastne túžby nás priviedli na samotný okraj histórie
- a ten by sme mali prekonať.
prevzaté
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
lazar44·23.03.2016 06:04
na zopakovanie:
Kontemplácia - duchovná požiadavka
Nemyslím, že Ježiš mal nejaký plán, ako by mala vyzerať doko-
nalá spoločnosť. V každom prípade takýto plán nie je zjavný
z Nového zákona. Miesto toho nám Ježiš sprostredkoval proces,
cestu počúvania, cestu zjednotenia, spôsob ako nazrieť za svet
preludov a preniknúť až k pravde, ako byť slobodný a prázdny od
seba samého, ako mať slobodu nemusieť zbožňovať žiaden systém.
Toto je ozajstná sloboda, ktorá umožňuje spoločenstvo.
Dnes večer chcem cestu do prázdna posunúť ešte o jeden krok.
Nazývam to cestou kontemplácie. Žijeme v spoločnosti, ktorá je
veľmi závislá od toho, či si zaslúžime našu vlastnú hodnotu.
Neustále musíme hľadať nejakú možnosť zdôrazňovať sami seba,
že máme nejakú cenu. Robíme to napríklad naším oblečením,
autom, tým, že cestujeme. Máme však veľké ťažkosti s tým, aby
sme našu hodnotu vyťažili z vlastného vnútra. V materialistickej
spoločnosti projektujeme pocit vlastnej hodnoty skoro výlučne na
veci. Preto je také ťažké nájsť znova v sebe samom dušu. Varujem
vás: v kapitalistickej spoločnosti je to ešte nebezpečnejšie ako
v tej, ktorá doteraz panovala v NDR.
Pre ľudí v kapitalizme je veľmi ťažké poznať vlastný stred, vychá-
dzať a žiť z neho. Žijeme v blahobytnej spoločnosti, ktorá očakáva
stále viac, chce stále viac a verí, že jej aj stále viac prináleží.
Je čudné, že čím viac vlastníme, tým menej sa z toho tešíme. Je to
paradox, ktorý tkvie v materiálnych dobrách. Čím viac projektu-
jeme túžby našej duše na veci, tým viac vecí nám, zdá sa, chýba
a tým menej času máme!
V Amerike vlastnia ľudia mnoho vecí, ktoré nazývajú "komfort
šetriaci čas" - a napriek tomu stále pobiehajú a nikdy nemajú čas.
V blahobytnej spoločnosti, v ktorej sa túžby duše projektujú do
vonkajších vecí, máme stále viac informácií, ale stále menej
múdrosti. Múdrosť znamená správne zaobchádzať s informáciami.
Informácie sa ale pre nás stali osobitným spotrebným tovarom.
Nemáme v sebe žiadne hlboké miesto, kde by sme tieto informácie
mohli niesť, aby sa tam mohli integrovať a premeniť na múdrosť.
Preto náš spoločenský systém síce ponúka mnoho špecialistov,
ale len veľmi málo múdrych mužov a žien. A na konci nám chýbajú
vedomosti, múdrosť a čas.
Ak sa duša projektuje do vonkajšieho prostredia, máme menej času
aj lásky, pretože aj ostatní ľudia sa stávajú spotrebným tovarom.
Stále sa len pýtame: Čo môže tento človek pre mňa urobiť?
Ako mi môže byť ten druhý užitočný? Ako môže prispieť k tomu,
že sa budem cítiť ešte silnejší? Preto je tak málo skúseností
s pravým priateľstvom, ktoré má základ v sebe samom a nemá žiaden
cieľ, ktorý by presahoval vzťah. Tiež nie je žiadnym prekvapením,
že už nemáme potuchy o duchovnom živote, pretože Boh sám sa stal
spotrebným tovarom. V Amerike máme nálepky na autá so sloganom:
"Našiel som to", pričom "to" znamená údajne Boh. V skutočnosti
však stojí v centre ja. Ja som to našiel - dokonca aj Boh sa stal
majetkom môjho ega.
Nakoniec robíme to isté aj našej vlastnej duši: Ľahostajne stojíme
mimo nás samých a vynášame o sebe samých rozsudky. Sme hodnotní,
alebo nie sme? Máme pravdu, alebo ju nemáme? Len čo však sami seba
posudzujeme, rozorvávame sa. Kúskujeme sa na časť, ktorá vynáša
rozsudok a na časť, ktorá je súdená. Musíme nájsť nejakú cestu,
ako toto všetko znova spojiť. Jediná cesta, ktorú poznám,
je cesta kontemplácie. Cesta kontemplácie je jasný protiklad
cesty kapitalizmu. Varujem vás: Prv než si v nasledujúcich dňoch
a mesiacoch vyberiete: Nemeňte sa skôr, než by ste vedeli,
čo si volíte. Len čo sa človek rozhodne pre určitú cestu,
je veľmi ťažké obrátiť sa. Ježiš celkom určite chcel,
aby sme vybudovali spoločnosť, v ktorej stoja na prvom mieste ľudia,
nie veci. Ježiš nás učil milovať ľudí a používať veci.
V našej spoločnosti však používame ľudí a milujeme veci.
Pred niekoľkými rokmi som kázal v Afrike, v katedrále v Nairobi.
Ľudia ma počúvali hodiny a nakoniec povedali: "Teraz sa ale chceme
aj spolu pomodliť." Prišli do svätine a posadali si všade po zemi.
Starý čierny muž sa modlil: "Pane, nikdy nedopusť, aby sme sa
presťahovali do kamenných domov." Ja som prikývol a povedal:
"Áno, Pane", aj keď som vôbec nevedel, čo tá modlitba vlastne
znamená. Modlitba trvala viac ako hodinu, potom som šiel
do sakristie a spýtal som sa kňaza, prečo ten muž vyslovil takúto
modlitbu. Kňaz povedal: "Poznáte Afriku a videli ste našu krajinu:
Ľudia tu žijú v malých chatrčiach a tie nemajú žiadne dvere.
Preto je tvoja rodina mojou rodinou a moja rodina tvojou rodinou.
Jedinou rodinou je rozšírená rodina, veľkorodina. Len čo sa však
človek presťahuje do kamenného domu, postaví dvere, na dvere dá zámok,
za dverami začne zozbieravať svoje vlastníctvo, a potom musí
zvyšok života tráviť jeho ochraňovaním. Svet je naveky rozdelený
na "môj" a "tvoj".
František z Assisi povedal pred 800 rokmi presne to isté:
My nevlastníme, my sme naším vlastníctvom posadnutí.
Myslím, že ak nájdeme miesto, kde sa nachádza naša vlastná duša,
stane sa to neodvratným. Ak sa nám nepodarí žiť zo stredu nášho
vlastného vnútra, budeme sa točiť len okolo vecí.
Skutočným cieľom všetkých náboženstiev je doviesť nás k miestu,
kde je všetko jedným, kde sa vrátime k praskúsenosti jednoty:
ku skúsenosti jednoty s nami samými, ku skúsenosti radikálnej
jednoty s celým ľudstvom, a takto ku skúsenosti jednoty s Bohom.
Náboženstvo nemá žiaden iný význam, ako umožniť túto jedinú cestu.
Presne toto by som chcel dnes večer trochu bližšie opísať.
Hneď však musím povedať, že je veľmi ťažké slovami opísať túto cestu.
Pretože bodom, okolo ktorého sa všetko točí je, že tu ide
o vašu osobnú cestu, o cestu, ktorú musíte vykonať sami.
......
Existuje aj iná cesta poznania ako cez rozum. Cesta kontemplácie.
Kontemplácia je "vedenie", ktoré svätci nazývali "nevedením".
Opisujú to ako stretnutie s "oblakom nevedenia", kde už človek
nie je ovládaný tlakom poistiť sa. Keď už človek nemusí všetkému
rozumieť. Kde môže zo svojho najhlbšieho presvedčenia povedať:
"Je to v poriadku." /Aj keď človek zároveň presne vie, že mnohé
v poriadku nie je, že na svete je mnoho strašného./ Napriek tomu
ale nájde vnútornú silu žiť s takouto skutočnosťou, aká naozaj je.
Najlepšia definícia kontemplácie, akú poznám, znie takto:
Kontemplácia je dlhý, láskyplný pohľad na to, čo naozaj je.
Podstatným v tejto skúsenosti je čas. Existuje kvalitatívny rozdiel
medzi desiatimi minútami a desiatimi hodinami a ešte väčší je potom
samozrejme medzi desiatimi hodinami a desiatimi dňami. A pretože
tento rozdiel jestvuje, musíme pre ľudí, o ktorých nám ide,
a aj pre nás samých nájsť miesto, kde si pre toto všetko nájdeme
čas. Musíme si nájsť miesto, kde budeme môcť uchovať všetky
naše skúsenosti, bez toho aby sme nejaké vytláčali. Potrebujeme
miesto, kde je priestor pre všetko, čo sme v našom živote urobili,
aj pre to, čo sme neurobili. Miesto, ktoré je väčšie ako Áno alebo
Nie. Miesto, ktoré je väčšie ako naše súdy, ktoré vynášame.
Miesto, na ktorom jednoducho budeme prijímať. Na tomto všeobsahujúcom
mieste sa stane Boh celkom pochopiteľným. Aj vy sa stanete sami
pochopiteľnými. Tam bude priestor na to, aby ste prijali každú jednu
časť vašej existencie.
Pred niekoľkými rokmi som viedol biblický kurz o téme spásy.
Prešli sme celou Bibliou a pozorovali sme, ako sa tam rozvíja
téma spásy a vykúpenia. Prvým obrazom vykúpenia je prísľub,
ktorý dáva Boh Izraelskému ľudu. Sľubuje, že im daruje širokú,
nedoziernu krajinu. Keď sme prešli celou Bibliou, nenašli sme
žiaden lepší opis vykúpenia ako tento: Boh nám sľubuje široký,
všetko objímajúci priestor - a to je miesto, ktoré my nazývame
duša. My si dušu nezachraňujeme, my dušu objavujeme. Nevchádzame
do nej a nepokúšame sa spasiť seba samých, ale ju prebúdzame.
Práve vtedy sme zjednotení s Bohom. Problém je, že v to neveríme.
Je to otázka viery, lenže my sme z toho urobili otázku
našej vlastnej zásluhy. Je to presne to, čo z Evanjelia robí
kapitalizmus: zo všetkého si robíme zásluhy. Nevieme pochopiť milosť.
Nevieme pochopiť lásku. Nevieme uveriť, že sme pre-nič-za-nič
milovaní. Naša skutočná hodnota však spočíva v tom, čím sme,
a nie v tom, čo robíme. Neustále sa pokúšame byť dobrými ľuďmi,
nech už to znamená čokoľvek. V skutočnosti sa nám nepodarí byť
vždy dobrými, ale svätými sme. Byť dobrým je niečo, čo človek
dosiahne prácou a je to jeho zásluha. Posvätení sme však bez toho,
aby sme pre to niečo urobili.
Kontemplácia znamená, že sa vrátime k tomuto hlbokému prameňu.
Každý/á z nás sa musí pokúsiť nájsť také duchovné cvičenie, ktoré
mu pomôže k nemu prísť. Ak vám pomáha čítanie Biblie, tak čítajte
Bibliu. Ak je to slávenie večeradla, tak chodievajte do večeradla.
Ak je to modlitba ruženca, tak sa modlievajte ruženec. Ak je to
spočinutie v tichu, tak si jednoducho sadnite a mlčte. Ale nejako
tú cestu, ktorá vedie k miestu, kde je všeto jedným, nájsť musíme.
Musíme nájsť ten dlhý, láskyplný pohľad na skutočnosť, v ktorom
už nebudeme súdiť, ani napádať, ale kde budeme jednoducho prijímať.
prevzaté
Slobodní od slobody
1. časť