v Biblii, duchovnej tradícii, poézii, hlbinnej psychólogii, psychotera-
peutickej práci a v konkrétnych skúsenostiach nášho života.
Prajeme si, aby náš rozhovor viedol čitateľky a čitateľov k vnútornému
dialógu a otvoriť im oči pre tajomstvo ich duše, života a pre tajomstvo
Toho, ktorý sídli v hlbine nášho vnútra, - Boha. Nech ich tento
text povzbudí, aby dokázali dôverovať svojej duši,
odovzdať sa jej vedeniu, aby tak sila a dynamika, ktoré z nej vychádzajú,
urobili ich život plodným."
Anselm Grun, Wunibald Muller
prevzaté z knihy "Čo je duša?"
Moje tajomstvo - moja sila
voľný preklad
----------
Wunibald Muller:
Nie je fascinujúcou skúsenosťou už teraz - uprostred života - spojiť sa s tým Neomedzeným,
Večným, byť súčasťou večnosti? Už teraz smiem vo svojej prítomnosti vytušiť a vycíťiť
niečo z jej kvality. Za to vďačím svojej duši. Ona mi umožňuje získať takúto skúsenosť.
Z tohto rastie neuveriteľne veľká pevnosť, bezpečie, sila a istota, ktoré nič neprekoná.
Takto vzniká úplne novým spôsobom pohľad na život a jeho zmysel. C.G.Jung o tejto
skúsenosti píše vo svojich "Spomienkach".
"Keď človek chápe a cíti, že sa už v tomto živote pripojil k tomu Neobmedzenému,
menia sa jeho priania a postavenie. Koniec koncov cenu má len to podstatné.
A keď to človek nenájde, je jeho život premárnený. Tak isto vo vzťahu k iným ľuďom
je rozhodujúce, či sa to Neobmezené v ňom vyjadrí alebo nie."
Vo vzťahu k svojmu vlastnému svetu, súčasnému svetu i nášmu okoliu
je rozhodujúce, či sa v ňom to Neobmedzené vyjadruje, alebo nie.
Ako náboženský človek odtiaľ nemám ďaleko ku skúsenosti, že sa uprostred
svojho života napojím na Boha. Keď sa stretávam so svojou hlbinou a prenechávam sa jej,
získavam tak oblasť vplyvu svojej duše a už teraz sa môžem spojiť s Neobmedzeným,
s Bohom.
Anselm Grun:
Mne práca so spismi C.G.Junga pomohla dôverovať mojej duši.
Tá mi hovorí, že je vo mne niečo, čo prekračuje tento svet, čo dosahuje
až do božského priestoru. A ten je pre mňa to posledné neohraničené,
čo prekračuje všetky ľudské hranice. Boh preniká celý svet. Boh je však zároveň
Stvoriteľ, ktorý tento svet prekračuje, ktorý je v tomto svete -
avšak súčasne tiež na druhej strane tohoto sveta, ktorý prevyšuje.
Aj moja duša presahuje tento svet. Dotýka sa Boha. Modlitba je pre mňa dôležitou cestou,
ako vojsť do kontaktu so svojou dušou a tušiť v nej Krista, ktorý ju formuje.
Potom rozumiem, čo C.G.Jung myslel, keď hovoril o Kristovi ako o archetype "Ja".
Kristus nie je len židovský rabín, ktorý žil pred dvoma tisíckami rokov,
je to nielen Boží Syn, nielen človek, v ktorom sa naraz a neprekonateľným
spôsobom vyjadril Boh sám. On je zároveň i vo mne. Je mojím najvnútornejším
vzporom, ktorý ma utvára. Moja duša participuje na Ňom, na tom,
čo On stelesňuje a predstavuje. Moja účasť na Jeho Duchu,
ktorý vytvára v jadre tiež mňa.
Wunibald Muller:
C.G.Jung tu hovorí o duši sveta. Duša tu potom nežije len v nás ľuďoch,
no sme súčasťou svetovej duše. Zakusujeme, že sme časťou niečoho Väčšieho,
cítime sa prepojení s oným Neobmedzeným. Veľa ľudí stratilo pocit,
že sú hlboko spojení s oným Väčším. Už dlho totiž nie sú v styku so svojou dušou.
Pocit spojenia s niečím Väčším nám sprostredkuje naša duša. Až cez kontakt
s ňou, môžeme vytušiť alebo vnímať toto spojenie s inými ľuďmi a s tým Väčším.
O delfínoch sa hovorí, že spolu môžu nadviazať kontakt pod vodou aj na veľkú
vzdialenosť. Keď sa vynoria nad hladinu, stratia túto schopnosť.
To znamená: Keď sme v kontakte s našou hlbinnou vrstvou -
napríklad v našich snoch - dostaneme sa do bodu, v ktorom cítime
svoje prepojenie s inými ľuďmi, prítomnými i minulými a tiež s oným
Väčším. Takto mi môže sviatok "Dušičiek" pripomenúť moje spojenie
s celým ľudstvom minulým aj súčasným - že sme súčasťou večného
prúdu.
Akonáhle opustíme oblasť našej hlbinnej vrstvy, táto schopnosť vyhasína.
Potom sme už mimo priestor styku so svojou dušou. Táto hlboká
skúsenosť so spojením nemôže byť nahradená vonkajšími konaktami
súčastného života, či už cez stretnutia, dopisy alebo telefonáty.
Tieto kontakty sú totiž len na povrchu.
Ansem Grun:
Duša je síce spojená s telom, ale ho tiež presahuje.
Má podiel na všetkom, čo je. Tomáš Akvinský hovorí, že duša je
"guodammodo omnia" /istým spôsobom všetko/, ona nech je zároveň všetkým.
Túto skúsenosť môžeme zažiť v sne. V ňom nie sme súčasťou histórie
ľudstva. Niekedy máme sny z najstaršej minulosti. Naša duša
v sebe uložila dejiny ľudstva. A snívame o ľuďoch, ktrý sú dávno preč.
Sen nám hovorí, ako to s nimi vyzerá.
Jedná žena po dlhšej dobe navštívila svojho syna, ktorý si kúpil nový
dom. Keď uvidela dom, mala dojem, že hu videla v sne.
Duša sa nedá uväzniť časom a miestom. Prekračuje čas a priestor.
Jeden misionár informoval, že pri smrti jeho brata - ktorý zomrel vo vzdialenosti
viac ako päť tisíc kilometrov - spadol kufor zo skrine uprostred noci bez cudzieho
zavinenia. Misionár spoznal, že zomrel jeho brat.
Duša cíti spojenie s milovaným človekom i cez veľké vzdialenosti.
A nakoniec cíti duša nielen spojenie s ľuďmi, ale aj s celým ľudstvom,
s vesmírom ako celkom a tiež s Bohom, ktorý preniká celý svet.
Duša sa dokáže spojiť vo svojom vnútri s Bohom, Prazákladom všetkej existencie.
Wunibald Muller:
Súčasne je rovnako možné zistiť mimo cirkevnú oblasť, že hľadanie spirituality
sa dá odvodiť z tej na pohľad asi stratenej a skúsenosťou získanej spojitosti
s ostatným ľudstvom a oným Väčším. Hľadá sa stratená, neprítomná duša.
Mnoho ťažkostí, ktoré osobne zakúšame ako spoločenské, sa dajú vyvodiť z tejto straty.
Duša mnohých je prázdna, stále viac pociťujem, že nikam správne "nezapadnem",
a nastupuje strata zmyslu. Alebo sa táto strata ukazuje ako príznak
v závislosti na pevných ideách, žiadostivosti, násilí a osudovosti.
Anselm Grun:
V našom bezduchom svete je snáď naliehavo potrebné, aby sme sa opäť stretli
so svojou dušou. A vzniklo by nové spoločenstvo, keď by sme dali duši v nás
viac priestoru, keď by sme dôverovali pohnútkam svojej duše. Pre našu duchovnú
cestu je nevyhnutné nanovo odkryť svoju dušu. Potom, ako hovorí Gregor z Nyssy,
"by sa v takej ľudskej duši mohol narodiť Boh". A majster Eckhart hovorí
o "základe duše", v ktorom sa v nás rodí Boh a vedie nás k našemu nedotknuteľnému
a nezmeniteľnému "Ja", k tomu čistému Božiemu obrazu.
prevzaté
Čo je duša
voľný preklad
----------
Vo svojom najvútornejšom jadre sme totiž oslobodení od vonkajšieho vplyvu.
Existuje v nás duševní priestor, v ktorom nám nemôže nič ublížiť.
Tam nás nikto nemôže zraniť. To má snáď na mysli i Ježiš, keď učeníkom,
ktorých posiela do sveta, hovorí:
"Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.
Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu aj telo zahubiť v pekle ." /Mt 10,28/
Dušu ako najvnútornejšiu oblasť človeka nemôžu ľudia zraniť. Tá je pohyb
pochádzajúci od Boha a ľudia jej nemôžu ublížiť. Dušou sa tu rozumie ten
vnútorný priestor človeka, v ktorom je na svete nezávislá. V ňom je
nám jedno, či máme alebo nemáme peniaze, či sme alebo nie sme zdraví.
Vzťah k svetu sa odohráva v úsudku, ktorý duša o veciach prednáša.
Keď sú pre mňa dôležité peniaze, pokiaľ ich beriem ako podmienku
pre svoj dobrý pocit, zasiahne ma hlboko, keď stratím peňaženku
alebo zažijem nedostatok financií.
Napriek tomu hlboko v mojej duši existuje istá rovina,
ktorej sa nič z tohoto nedotkne.
Takto pozerá stoická filozofia na dôstojnosť človeka.
Duša je miestom, v ktorom býva "autos",
tá vnútorná svätyňa človeka, miesto, nad ktorým svet nemá žiadnu moc.
Mali by sme na seba nechať pôsobiť tento výrok stoickej filozofie.
Tak nás privedie do kontaktu s vnútornou oblasťou duše,
ku ktorej svet nemá prístup.
No súčasne by sme mali vedieť, že jedná samotná veta nevyjadruje celú pravdu.
Na druhej strane sa nás svet dotýka a má sa nás dotýkať. To je posolstvo
Ježiša, ktorý sa nezameriaval iba do svojho vnútra, ale s telom aj dušou išiel
za ľuďmi a ich potrebami a ktorý svoju obetavosť zaplatil životom.
prevzaté
----------
Anselm Grun:
Sv. Augustín premýšľal o tom, či sa Vtelenie skutočne podarilo;
tj. aby bol človek v styku so svojou dušou a v nej otvorený
pre Boha. Keď človek stratí vzťah k svojej duši, potom sa odcudzi
svojej pravej podstate. Ježiš pripomína svojim poslucháčom nutnosť
kontaktu s dušou:
"Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo mnohí, hovorím vám, sa budú usilovať vojsť,
ale nebudú vládať. Keď hospodár vstane a zavrie dvere a vy zostanete stáť vonku,
budete klopať na dvere a volať: Pane, otvor nám!
Ale on vám odpovie: Nepoznám vás. Odkiaľ ste?"
/Lk 13; 24-25/
Kto dlho žije bez vzťahu k svojej duši, ten už nenájde žiadny prístup k sebe
a k svojmu vnútornému domu. Žije mimo seba a vedľa ľudí. Ježiš nás preto
napomína, aby sme prebývali sami v sebe. Ináč niekedy pocitíme vylúčenie z domu duše.
Len keď v našej duši žije Boh, prichádzame pravdivo sami k sebe.
Grécky mystici hovoria o Božom narodení v ľudskej duši. Každá ľudská duša
sa má stať zároveň matkou Krista. Tiež je to obrazom pre vydarenú autenticitu.
Keď sa v nás narodí Boh, potom sa dostávame do styku s našou pravou podstatou,
s tým najpravdivejším obrazom, ktorý si o nás Boh urobil. A s Božím narodením
v nás zakúšame sviežu a obnovujúcu silu prichádzajúcu k nám od Boha.
prevzaté
voľný preklad
----------
Wunibald Muller:
To je jedna z najdôležitejších centrálnych úloh duše:
stále znova a znova vstupovať do kontaktu s oným Väčším, s Bohom.
C.G.Jung zohľadnil náboženský pohľad voči duši, keď povedal:
"Bol by to klam, keby sme tvrdili, že Boh by sa mohol zjaviť všade,
len nie práve v ľudskej duši. Áno, vnútornosť vzťahu medzi Bohom
a dušou vylučuje dopredu danné menejcenné hodnotenie duše. Je snáď
až prehnané hovoriť o niejakom príbuzenskom pomere, ale vo všetkých
prípadoch musí mať duša možnosť vzťahu, teda odpoveď na Božiu
podstatu v sebe, ináč by sa nikdy nemohol uskutočniť vzájomný
vzťah. Táto odpoveď je, povedané termínom psychológie, archetypom
Božieho obrazu."
Občas sa domnievam, že cítim, že som v podstate nositeľom Boha.
Že On je naozaj vo mne prítomný. To však - verím - môžem zakúsiť
len vtedy, keď sa stýkam so svojou dušou. Tento pocit, táto vnútorná
istota, že Boh je vo mne, že nesiem Boha v sebe, mi nemôže byť
sprostredkovaný cez nič iné, ako cez moju dušu.
Samé vedenie tu nestačí. Samotné pocity tu nepostačujú. Musí
to byť duša, ktorá sa hýbe a sprostredkuváva mi túto istotu. Nie je
to jedinečné, vo vnútri sa zúčastniť onoho Božského, už teraz zakúsiť
niečo z toho, čo sa nám definitívne a úplne dostane až po našej
smrti?
voľný preklad
----------
Anselm Grun:
Duša hovorí v Novom zákone o "oblečení sa človeka v Boha."
Tento vnútorný ľudský vzťah k Bohu je dôležitejší než
vonkajší život, on nemôže byť zničený ani ľudskými ranami.
......
Ľudia môžu zraniť naše telo. Tým sa tiež rozumie naša duša
v psychologickom zmysle. Ľudia ma zraňujú psychicky,
keď ma slovne kritizujú, vydávajú ma napospas posmechu,
alebo mieria na moje citlivé miesta.
Napriek tomu pred týmito vonkajšími zraneniami, ktoré
zasiahnu iba vonkajšiu oblasť, nemusím mať žiadny strach.
Omnoho viac je to Boh, ktorého by som sa mal báť a brať
Ho vážne. Veď len On má moc uvrhnúť dušu do pekla.
Bázeň Božia ma má oslobodiť od strachu z ľudí.
Bázeň Božia ma privádza do kontaktu s mojou dušou.
A do nej, do tej najvútornejšej oblasti môjho "Ja",
nemajú ostatní ľudia prístup.Tam nemôžu preniknúť
zraňujúce slová. Tam mi nikto nie je schopný ublížiť.
Duša /psyché/ ako moje vlastné "Ja", ako vnútro človeka,
ako pravé jadro osobností, ma ochráni.
Wunibald Muller:
Verím, že sa moja duša stará o existenciu vonkajšieho
kontaktu s oným Väčším, s Bohom, s Vnútorným dianím.
Popritom tuším a zakusujem spojenie s oným Božským.
Je teda znovu a znovu dôležité byť v styku so svojou dušou.
Zažiť si ju ako základ - toto vedomie mi daruje istotu a stálosť.
Napadli ma veľmi významné slová C.G.Junga:
"Je veľmi málo zakúsiť, že božskou podobou najvnútornejšieho
vlastníctva je vlastná duša. Krista stretli len svojím
vojkajškom, ale nikdy im nešiel v ústrety z vlastnej duše ...
Pokiaľ je náboženstvo len viera a vonkajšia forma
a náboženská funkcia nie je skúsenosťou vlastnej duše,
tak sa nič zásadné vlastne nestalo. Museli by ešte porozumieť,
že "mysterium magnum" /veľké tajomstvo/ nie je k dispozícií
iba samo o sebe, ale sa zakladá predovšetkým tiež v ľudskej duši".
Oboje je preto dôležité: poriadok a zakotvenie mimo seba,
napr. vo vzťahoch, a usporiadanie a zakotvenie v niečom Väčšom.
Oboje sa javí ako opora, keď sa chceme vysporiadať s depresiami
alebo strachom, ktoré môžeme v živote prežívať. Sprostredkuje
nám podporu a tiež pocit spojenia.
V dôsledku toho mám veľkú výhradu voči istým duchovným vodcom
a guru, ktorí sa musia nastaviť ako náhrada za neuskutočnené
zakotvenie v Tajomnom, v Bohu, pretože sa u nich predpokladá,
že sú zvlášť blízko Božskému, Svätému a Tajomnému,
a keď si nedajú veľký pozor, tak nakoniec tomuto kontaktu prekážajú,
pričom sa sami ponúkajú ako kotviaci bod pre to Väčšie, pre Boha.
Namiesto aby sa stali potrubím pre božskú energiu, božská energia
sa v nich hromadí alebo ju zadržiavajú. Božská energia, ktorá nás má živiť,
musí zas a znova odtekať späť k svojmu pôvodu, aby sa tak udržal božský
kolobeh, ktorý sa stará o skúsenosť spojenia s oným Tajomným.
Guru túto skúsenosť "uväznia", a robia sa nepostrádateľnými.
Veriaci tým síce unikne dôležitosti vlastného "Ja", súčasne sa však
i tento božský kolobeh preruší, a tým takisto spojenie s oným Božským.
prevzaté
voľný preklad
----------
Wunibald Muller:
Áno, k tomu je potrebné v kontakte s osobou hľadajúcou radu, istá
zdržanlivosť, aby tým bola dotknutá jej duša a mohla oznámiť i to,
čo by chcela povedať a nebude to prepočuté.
Domnievaš sa, že tiež poznáš z duchovného doprevádzania tú situáciu,
že ľudia, ktorých doprevádzaš, sa ťa pýtajú na radu, ako napríklad pokračovať
vo svojom živote ďalej. Neviem, ako to praktizuješ ty, či sa dáš zviesť
k udeleniu rady alebo či napríklad pocítiš tú neistotu, ktorá sa skrýva
v pozadí takejto otázky. Mne sa každopádne v takejto situácií páči to,
čo praktizoval C.G.Jung: Keď ho jeho klienti tlačili, aby im dal jasné odpovede
na otázku typu" "Co radíte?", "Co mám robiť?", odpovedal často len pokrčením ramien:
"To ani ja neviem." Mal tiež zato, že existuje len jedná vec, ktorá je istá:
že sa títo ľudia musia učiť poslúchať svoju "nevedomú dušu",
keď skutočne chce výjsť z neznesiteľného stavu nečinnosti, v ktorom
sa nachádzaja.
Anselm Grun:
Veľakrát zažívam očakávania dialogistických partnerov,
že ja mám riešiť ich problémy. Prv som v týchto prípadoch
veľmi tápal a cítil som sa polichotený, keď odo mňa niekto chcel radu.
Dnes už cítim, že reagujem skôr podráždene.
Teraz sa pokúšam opýtať" "Ako by som vám mohol pomôcť?" Pokúšam sa druhého
priviesť do styku s riešeniami, ktoré ležia pripravená v jeho duši.
Niektorí sa zdráhajú nahliadnuť do svojho vnútra. Nedôverujú si.
Ale moja skúsenosť je, že málo pomôže, keď ja rozviniem nijakú stratégiu
namiesto nich. To riešenie musí vzísť z nich samých. Ja môžem len pomôcť,
aby dôverovali impulzom vlastnej duše. Mojou úlohou je posilniť
a niekedy konkretizovať a povzbudiť to, čo sa im vynoruje z vnútra,
uviesť ten impulz do konkretného programu.
U veriacich ľudí často zažívam, že nariekajú, prečo im Boh nepomáha.
Prizvukujú, že sa veľa modlia. Ale nijako im to doposiaľ nepomohlo.
Potom si vypočujem otázku čo vyčíta:
"Prečo ma Boh necháva trpieť? Prečo mi nepomôže?"
Ja sa snažím odpovedať veľmi triezvo:
"Boh vám tento problém určite zvonka jednoducho neodoberie.
Boh k vám hovorí vo vašej duši. Vy by ste mal/a načúvať,
čo vám vaša duša chce povedať. Takto vám Boh ukazuje cestu."
Predsa práve u ľudí, ktorí na svojej duchovnej ceste veľmi lipnú
vidím, že nie sú pripravení čeliť pravde svojej duše a poznať
základ svojho utrpenia. Keby sa stretli priamo s touto pravdou
tvárou v tvár, potom by sa mohla i ich duchovná cesta stať pomocou,
ako zaobchádzať s touto pravdou, aby už tak nemuseli trpieť.
Avšak často sú takí ľudia fixovaní na určité predstavy,
ako má ich život vyzerať a čo im Boh má dať. Je to pokušenie,
keď chcú využiť náboženstvo pre to, aby zišli z cesty k vlastnej
duši a tiež z cesty k Bohu.
Wunibald Muller:
Keď sa stretávam s podobnou situáciou, považujem ako psychterapeut
za svoju povinnosť, pomôcť ľuďom opäť sa stretnúť so svojou dušou.
Potom môžem prispieť k tomu, aby sa vôbec v človeku, ktorý hľadá
moju pomoc, nanovo prebudila jeho duchovná stránka, aby sme ju podporili
a rozvinuli; život tohoto človeka sa obohatí, prehĺbi, stáva sa zásadovejším;
potenciál skúsenosti bytia napojeného do niečoho Väčšieho, zakotveného v Niečom,
čo cez mňa poukazuje von, bude využitý, a tak prispeje k šťastiu toho človeka.
Podľa názoru teológa Matthewa Foxa sú mystici umelci duše:
"Sú básnikmi duše.
Preto sa cíti každý, kto to dnes berie s duševnou prácou vážne - medzi nami
terapeutmi - priťahovaný k mystikom."
Psychoterapeuti, duchovní "sprievodcovia", lekári, ktorí sa nestarajú o svoju
dušu, nikdy sa nepoznali a nevedia, čo jej robí dobre, čo potrebuje, sa len
podmienene hodia k tomu, aby sa starali o duše iných. Sú a pôsobia skôr ako
správcovia akejsi "duchovnej čerpacej stanice", no nie ako praví vodcovia
duše. Ešte nevykročili na cestu smerujúcu k prenechaniu vedenia
svojho vlastného života duši. Ak chcú psychterapeuti, duchovní
"sprievodcovia" či lekári ľuďom, ktorý k nim prichádzajú, pomôcť opäť
prísť do styku so svojou dušou a ju nájsť, môžeme to urobiť dobre len vtedy,
keď sme ju sami našli a stretávame sa s ňou.
prevzaté
Anselm Grun
Wunibald Muller