stefan72·27.12.2015 21:54

Čítal som, že cez Vianoce je vyššie % samovrážd. Je to problémové, zaťažujúce obdobie pre osamelých, rozvedených, depresívnych, ubitých, životom zlomených ľudí.

Možno to niekomu pomôže :

Môj najsilnejší duchovný zážitok bolo stretnutie, prednáška z hluchoslepím kňazom CYRILOM AXELRODOM. Vôbec nevidí ani nepočuje. Vyšla o ňom kniha : Za svetlom v tichu a tme. Mal som pocit neuveriteľného zázraku, svätosti. Takú radosť zo života, elán, energiu som ešte nikdy nevidel, nezažil. Pýtal som sa ho - Čo by povedal tým ktorým preplo, zrútil sa im svet, možno po mnohých pokusoch o samovraždu skončili na psychiatrii. Možno opovrhli, znenávideli Boha. Zostala im voči nemu iba zlosť a preklínanie. Odpovedal mi že niekedy chodil často na rôzne oddelenia psychiatrie. Keď im už nevedel čo iné povedať, povedal im - veď pozrite na mňa. Určite sa ho mohli aj dotknúť, objať. Veď aj na prednáške udelil niektorým osobné požehnanie. Neuveriteľne krásne sa smial. Nehovoril, vydával len rozličné zvuky - všetko tlmočila osobná asystentka - s dotykov rúk. Bola s neho cítiť neuveriteľná radosť, nadšenie. Nebola to nacvičená reklama. Hovoril, že má obdobia smútku, hnevu, blbú náladu (tiež potrebuje sviatosť Zmierenia, ako každý človek sa cíti raz hore, raz dole) povedzme s medziľudských vzťahov - slepotou a hluchotou sa nezoberá. Zo svetom komunikuje aj pomocou počítača s Braillovým  písmom. Mal som silný pocit, že by azda Ježišovi dokázal odovzdať úplne všetko. Možno by prijal od neho stratu i ďalších zmyslov, povedzme rúk. Hluchonemý bol od narodenia. Zrak stratil až po rokoch kňazskej služby.

Možno niekomu pomôže podobný príbeh -  Jacquesa Lebertona.
Jemu odtrhlo obe ruky a vypálilo oči. Nevedel si predstaviť, že ho takého dovedú k manželke. Mal dlhé obdobie samovražedných myšlienok, pokusov nie - lebo, veď ako keď nemal ani ruky, ani oči. Dnes je trvalým diakonom a psychoterapeutom. Pýtali sa ho, čo mu najviac chýba. Odpovedal, že ruky - lebo nieje schopný nič urobiť sám, vo všetkom odkázaný na iných. Myslím, že bol predtým neveriaci, k viere ho priviedla manželka. Bolo o ňom napísaných viacero kníh, viem že jedna v češtine.

ďalší je príbeh mladého muža - Juhoslovana. Podla fotografie má veľmi peknú, príťažlivú, južanskú tvár s briadkou ( tvár a postavu by som mu až závidel, určite by sa nejedna za ným obzrela) Len čo z toho keď nemá žiadne ruky, ani nohy. Príbeh som čítal na internete -  Kresťanské správy, výveska - staršie články.

Možno niekomu pomôže, povzbudí príbeh, kniha od Kristen, Jane Anderonovej - Život proti mojej vôli.
Kvôli viacerým okolnostiam ktoré nezvládala sa  hodila pod vlak, ale prežila. Odrezalo jej obe nohy. Hovorí o pocitoch pred, nenávisť k sebe, opovrhovanie sebou. Sklamanie, znechutenie. A predovšetkým o dlhom procese uzdravovania (príbeh je z protestanského prostredia, a myslím, že je to veľmi pekné dievča). Okrem tej knihy sa dajú nájsť na internete aj videá s amerických relácii. Príbeh je zaujímavý aj tým, že je to súčasná, mladá baba ktorá nezvládla stres, šialenstvo, uponáhľanosť tejto doby.

V inom blogu som uvádzal príbeh rehoľnej sestry, alebo dobrovoľnej, laickej spolupracovníčky na misiách. S oslobodzujúcim, uzdravujúcim poznaním  Boh ma miluje, aj keď mám hlavu ponorenú v záchode a to ma môže zachrániť aj od Bulímie. Seba poškodzovanie, samovražedné myšlienky, pokusy, opovrhovanie, nenávisť, zhnusenie zo seba. Toto ochorenie má sklon recidivovať v stresových, "neriešiteľných" situáciach, u nej sa už nezopakovalo. Pomohla jej živá, osobná viera, ale nie bez odbornej psychiatrickej a psychologickej pomoci.

Niečo osobnejšie o mne - bol som síce nadšený, pozitívne šokovaný zo stretnutia s tým hluchoslepím kňazom, bola to skúsenosť, zážitok nielen príbeh - ale akoby to mne osobne úplne nepomohlo. Akoby to bolo s nejakého iného nereálneho sveta. Nedokážem všetko prijať s Božích rúk, alebo mu všetko odovzdať. Keď úpenlivo o niečo prosím, nedokážem úplne prijať opak. Keď napr. úpenlivo prosíte o manželku, máte potrebu lásky, fyzického objatia, pohladenia. Nedokážete len tak ľahko prijať opak, samotu( urob si Bože so mnou, s mojou túžbou, potrebou čo chceš)
Viem, že by som sa mal sústrediť na to čo mám, nie na to čo nemám. Naučiť sa vďačnosti, chvále. Sústrediť sa na prítomnosť, nie sa deptať tým čo bolo, al. sa umárať strachom s toho čo bude. Oľutovať minulosť a veriť v to čo bude s Bohom.
Ak máte aj vy takéto, al. iné problémy budem sa za Vás všetkých modliť. A aj ja Vás všetkých prosím o modlitbu.Štefan

stefan72·27.12.2015 23:24

Uvažoval som, čo si napíšem do profilu, aké motto. Páči sa mi myšlienka, motto môjho obľúbeného kňaza :
Sú tri povolania
I. Byť človekom - k ľudskosti, k empatii, k tolerantnosti.
II. Byť kresťanom - dimenzia posvätna, Boha. K transcendentným hodnotám.
III. Byť kňazom, rehoľníkom, manželom, otcom.
Postupnosť je krajne dôležitá. Aké odporné, hnusné je byť Kresťanom bez empatie, pochopenia, súcitu. Čo vyjadrujem tvrdosťou srdca? Pýchu, namyslenosť, aroganciu, seba obdiv? Pravda sa dá povedať iba s láskou. Inak proti inému len útočím, šliapem po ňom. Pravda bez lásky je drzosť, nechcem mu naozaj pomôcť. Iba si dokazujem aký som ja úžasne múdry, nábožný.
Vo všetkých príbehoch ktoré som uvádzal to boli ľudia, ktorý sprostredkovali, sprístupnili živého Boha. Spoločenstvo nie abstaktné predstavy, ľudia ktorý sú plný Božej lásky. Prijatie, pochopenie, pomoc. Nikoho neurobí lepším, ani mňa, keď si budem myslieť, že som viac než iný, lepší než oni, povyšovať sa (každý vidí do svojho svedomia). Predovšetkým by sme sa mali modliť, v modlitbe nájsť adekváte riešenia, pomoc. Niekedy sa dá iba modliť.
Napr. Rozvedený a znova zosobášený. Myslím že je lepší rozvod a druhé manželstvo ako samovražda. Neodsudzovať, lebo sami nevieme ako dopadneme. Nepovišovať sa nad tých, ktorý majú inú krízu viery, alebo inú osobnú krízu. Pomôcť, nie odsúdiť. Neboli a nie sme v ich topánkach.

Mám kamarátov, ktorý by veľmi túžili po sviatostiach. V tých manželstvách sa ale ľudsky vydržať nedalo.
Nech nás všetkých objíme a pohladí Božie dieťa, nech nás naplní jeho neha, nežnosť, pochopenie, uzdravenie a prijatie. Prajme si navzájom dobro, lásku. Štefan.

stefan72·30.12.2015 00:36

Predchádzajúcim príspevkom som nechcel spochybniť, znevážiť učenie Cirkvi o Sviatosnom manželstve. O jeho nerozlučiteľnosti. O vernosti, hodnote manželstva a rodiny. Je neuveriteľne krásne, úžasne ak je jeden s partnerov natoľko verný, milujúci  - hoci ho ten druhý opustil, rozviedol sa s ným. Alebo sa urobil neschopným manželstva, vzťahu alkoholizmom, gemblerstvom, neverou, alebo agresivitou a násilím. Uviedol som rozvedených preto lebo sú najčastejšie obetou "vianoc". Je príšerne nájsť si pod "vianočný stromček" samotu, opustenosť, smútok a depresiu. Znova a znova sa zaoberať sklamaním, bolesťou s rozvodu. Čumieť na prázdne steny a miesta. Ten dotyčný, dotyčná chýba.

Milá Grace s Tvojho blogu cítiť smútok. Prajem Ti aby ho, aj všetko ostatné v Tvojom živote vrúcne objalo a uzdravujúcou nehou pohladilo Božské dieťa. Nech Ježiško vstúpi svojou nežnosťou, dobrotou, láskou a požehnaním do tvojho života. Nech Ťa obdaruje viac ako si vieš predstaviť, túžiš, al. snívaš.
Zároveň s neho cítiť krásnu lásku k Tvojmu nebohému manželovi.

Ty však máš stále nádej, že si znova nájdeš nežného, starostlivého a milujúceho manžela. A ja Ti to zo srdca prajem. Rozvedený však, nemajú ani túto nádej. Aj preto som uviedol že je podla mňa lepšie keď sa rozvedený znova zosobáši, akoby si mal siahnuť na život, alebo inak úplne psychicky zrútiť. Nemáme sa na druhých pozerať z vrchu, odsudzovať, ale určite sa za nich s láskou modliť. Povýšenosť a pýcha nikomu, v ničom nepomohli. Stefan

stefan72·31.12.2015 17:07

Ďakujem rromann a prepáč, nechcel som znevažovať hodnotu Sviatosti Manželstva. Pošliapať, zosmiešniť nerozlučnosť. NIKOHO NECHCEM NAV8DZAT NA HRIECH.
Chcel som len upozorniť na to, že rozvedený sú často obeťami "Vianoc"!
AK im už nemôžeme pomôcť inak pomôžme im úprimnou empatiou, objatím, modlitbou. Fajn povedať za A : Že rozvod a predovšetkým uzavretie ďalšieho manželstva je hriech. Povedať pravdu, ale iba v pokore, s láskou. Lenže je potrebné aj B : Plakať s plačúcimi. Pohladiť, objať, zobrať ho/ju na pivo venovať čas, vypočuť. Vždy sa za nich v pokore modliť.
Prepáč, budem sa nimi zaoberať - pretože mnohý sú mojimi blízkymi kamarátmi. Žiaľ aj v depresiách, aj so samovražednými myšlienkami.
Nie, samozrejme nemám im odporúčať druhé manželstvo. Ale ani nimi opovrhovať, pohoršovať sa nad nimi, povyšovať sa. Aj keď sa druhý krát zosobášil zostáva mojim kamarátom.

Vianoce by mali byť aj obdobím modlitby za tých, ktorý z akéhokoľvek dôvodu "Vianoce" nezvládajú.
Štefan.

grace·04.01.2016 15:23

rromann, mohol by si byť konkrétnejší? Hovoríš o vlastnom prežívaní? Ako vieme, že to, na čo čakáme, nám môže uškodiť?

grace·04.01.2016 16:38

rromann, z tých materiálnych očakávaní som dávno vyrástla. Ale svoje vnútorné túžby mám a sú dosť konkrétne, verím, že aj v súlade s Božím plánom, veď mať úplnú rodinu asi nie je proti Božej vôli. Aj keď práve v tomto období som svedkom mnohých manželských kríz a nezhôd. A aké očakávania sú tie tvoje?