V predposlednú októbrovú nedeľu, ktorá sa tradične slávi ako Nedeľa misií, sa na Námestí sv. Petra koná pod vedením pápeža Františka slávnosť svätorečenia štyroch osobností z 19. a 20. storočia. Sú nimi taliansky diecézny kňaz Vincenzo Grossi (1845-1917), zakladateľ Inštitútu dcér oratória; španielska rehoľná sestra Mária od Nepoškvrneného počatia Salvat Romerová (1926-199
, generálna predstavená Kongregácie sestier spoločnosti kríža, a francúzsky manželský pár Martinovcov - Ľudovít (1823-1894) a Mária Zélia, rod. Guérinová (1831-1877), na celom svete dobre známy ako rodičia sv. Terézie z Lisieux, patrónky misií.Na túto slávnosť, ktorá zapadá do programu prebiehajúcej synody, pricestovalo do Ríma množstvo pútnikov. Obrad svätorečenia pred priečelím Baziliky sv. Petra zdobeným gobelínmi s portrétmi štyroch nových svätých tradične vyvrcholí slávnostným výrokom Svätého Otca a vystavením relikvií.
Význam udalosti podčiarkuje skutočnosť, že kanonizácia manželského páru sa koná práve počas zhromaždenia Synody zameranej na tému rodiny. V počte 270 reprezentantov miestnych cirkví celého sveta sú aj slovenskí arcibiskupi Stanislav Zvolenský a Ján Babjak.
Blahoslavení
Sviatok: 12. júl
manželia Louis a Zélie Martinovci
Louis Martin
* 22. august 1823 Bordeaux, Gironde, Francúzsko
† 29. júl 1894 Arnières-sur-Iton, Eure, Francúzsko
Louis Joseph Aloys Stanislaus Martin bol tretie z piatich detí Pierra-Françoisa Martina a Marie-Anne-Fanie Boureau. Všetci jeho súrodenci zomreli prv, než dosiahli tridsať rokov. Keďže pochádzal z rodiny vojaka, zvykli sa často sťahovať, až sa napokon usadili v Alençone, kde Louis absolvoval základnú školskú dochádzku. Počas štúdia hodinárstva v Rennes, Štrasburgu a Paríži v ňom dozrievalo rozhodnutie zasvätiť sa Bohu v kláštore svätého Bernarda u Augustiniánov. Pre ťažkosti s latinčinou ho v kláštore odmietli, následne (v roku 1850) si otvoril obchod so šperkami a hodinami v Alençone.
Až do roku 1858, kedy uzavrel manželstvo so Zélie Guerin, trávil čas prácou, koníčkami (predovšetkým rybačkou), meditáciami a stretnutiami. Bol členom Vital Romet, spoločenstva dvanástich mladých kresťanov a kňaza o. Hurela a tiež slúžil núdznym v spoločnenstve sv. Vincenta de Paul.
Jeho matka, ktorá ho nerada videla slobodného, by ho rada videla ženatého so Zélie Guerin, s ktorou sa učila vyrábať známu alenconskú čipku. Prvé stretnutie Louisa a Zélie na moste v štvrti sv. Leonarda bolo rozhodujúce. Manželstvo uzavreli 13. júla 1858 v kostole Notre Dame. Spoločný život trval 19 rokov. Spočiatku žili v čistote aj v manželstve, neskôr sa im narodilo deväť detí, päť z nich prežilo. Korešpondencia pani Martinovej odhaľuje hlbokú lásku, ktorá spájala pár.
Tiež opisuje každodenný život, starostlivosť jej manžela o vzdelávanie detí, jej hlbokú vieru, vplyv spoločenského života na život rodiny (v tom čase končilo Druhé cisárstvo a rodila sa Tretia republika).
Rovnako sa v korešpondencii dá nájsť svedectvo dôvery počas utrpenia pani Martinovej, ktoré jej priniesla rakovina. Pani Martinová zomrela vo veku 46 rokov.
Ovdovelý Louis sa rozhodol presťahovať sa s dcérami do Lisieux, kde žila rodina jeho manželky. Po vstupe jeho dcéry Terézie od Ďieťaťa Ježiša a Svätej Tváre do Karmelu (188
u neho prepukla choroba, kvôli ktorej bol hospitalizovaný v nemocnici Bon Sauveur v Caen. V obdobiach, keď sa mu prilepšilo, sa obetavo staral o ostatných pacientov. Dožil ochrnutý, v kruhu svojej rodiny. Zomrel 29. júla 1894 , vo veku 71 rokov.Zélie Guérin
* 23. december 1831 Saint-Denis-sur-Sarthon, Orne, Francúzsko
† 28. august 1877 Alençon, Orne, Francúzsko
Azélie-Marie “Zélie” Martinová rodená Guérin sa narodila 23. decembra 1831. Pre tvrdú a prísnu výchovu zo strany matky nemala podľa vlastných slov šťastné detstvo. To poznačilo jej charakter a pravdepodobne tu možno hľadať príčinu jej škrupulóznosti, ktorou sa vyznačoval jej život a spiritualita.
Po skončení štúdií chcela vstúpiť k sestrám vincentkám, ale predstavená jej žiadosť o vstup odmietla, pravdepodobne pre jej zdravotné problémy (trpela bolesťami hlavy a mala ťažkosti s dýchacími cestami).
Zélie začala vyrábať preslávenú alenconsku čipku a od roku 1853 pôsobila ako renomovaný výrobca veľmi kvalitnej čipky. V obchode sa jej darilo. Do dielne si najímala čipkárov, ku ktorým sa správala s veľkou láskavosťou, ako k členom rodiny. Pomáhala všetkým blížnym, ktorí to potrebovali.
V apríli 1858 sa na moste svätého Leonarda stretla s mladým mužom, Louisom Martinom, ktorý na ňu veľmi zapôsobil. Ona 27 ročná a on 35 ročný.
Pri pohľade na neho počula vnútorný hlas „tohoto som ti pripravil“. Zosobášili sa 13. júla 1858 v kostole Notre Dame, oddával ich o. Hurel.
Pani Martinová manžela oddane milovala, „viac než svoj život“, ako mu napísala. Od roku 1860 až do roku 1873 sa im narodilo deväť detí, štyri z nich zomreli v mladom veku. Pani Martinová v jednom z listov napísala: „Zbožňujem deti! Narodila som sa, aby som mala deti.“ Vzdelávaniu dcér venovala všetku svoju energiu. Základom vzdelávania bola dôvera voči Bohu. Chcela pre svoje deti to najlepšie – chcela, aby sa stali svätými. To však vôbec neznamenalo nudný a upätý život – organizovala im aj oslavy, hry…
V roku 1865 sa začal jej bolestný boj s rakovinou. Zélie prežívala chorobu s veľkou odovzdanosťou v Božiu prozreteľnosť. „Ak ma dobrý Boh chce uzdraviť, budem veľmi šťastná, pretože hlboko v duši túžim žiť, bolí ma opustiť manžela a deti. Ale na druhej strane, vravím si: «ak nevyzdraviem, budem pre nich nápomocnejšia vo večnosti«“ . Jej najmladšia dcéra, sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, o matke povedala: „Milovala som mamin úsmev, jej hlboký pohľad, ktorým akoby hovorila «…idem do neba, hľadieť na Boha!«.“