lazar44·15.10.2015 11:07

Viac sa učíme z našich zlyhaní ako z našich úspechov. Oveľa viac
sa učíme z našich bolestí ako z našich pocitov blaženosti. Oveľa
viac sa učíme z opúšťania niečoho ako z lipnutia na niečom.

janjan·15.10.2015 11:54

Pocit blaženosti z Božej blízkosti je ničím nenahraditeľný, nezabudnuteľný zážitok na celý život. A je často smerodajný pre ďalší život človeka. Nie hriech, ale Boží dotyk, mení človeka.

janjan·19.10.2015 08:49

Hriech na seba nabaľuje ďalší a ďalší hriech, láme zábrany, oslabuje vôľu, takže človek sa po čase brodí v bahne na úplnom dne. Hriech učí len ďalšiemu hriechu. Nie hriech naučil cudzoložnicu viac nehrešiť, ale Ježišovo odpustenie a pozvanie k svätosti. Nie jej zákazník jej povedal "viac nehreš". Nie blízkosť smrti vyplývajúca z jej hriechu ju zmenila. Ale Božie slovo.

lazar44·22.10.2015 19:10

Neboli to prostitútky, alkoholici
alebo mýtnici - tí ho nenazvali Belzebubom. Tí k nemu prišli,
aby ich vyliečil. Boli to tí dobrí, statoční a nábožensky
založení ľudia, ktorí chceli ochrániť svoj vlastný obraz o sebe,
ktorí chceli zachovať svoju teológiu a stabilizovať svoje cirkevné
systémy. Počúvať Evanjelium je niekedy pre nás, klerikov, najťažšie.
 Niekedy je pre nás ťažké hovoriť o slobode, pretože vy nás možno
vlastne vôbec nepotrebujete. Niekedy si myslím, že to, čo my,
farári, robíme, má niečo spoločné s poisťovaním si našich pra-
covných miest. Nesmieme pripustiť, aby ste od nás ostali závislí.
My klerici, musíme konečne dostať odvahu poslať vás na vašu vlastnú
duchovnú cestu, a to aj so všetkými rizikami, ktoré v sebe obsa-
hujú naše cirkevné systémy. Samozrejme, že pri tom urobíte
chyby, ale aj my ich tak či onak už dávno robíme. Čo nás zvádza
k presvedčeniu, že to, čo sme doteraz urobili, je také úžasné?
Pustiť sa na cestu slobody vždy znamená ísť po ceste plnej rizika.
Znamená to podstúpiť riziko a urobiť niečo celkom chybné. Riziko,
že sa urobí chyba, jestvuje vždy. Ale čo je chyba? A čo znamená
chyba na duchovnej ceste?

lazar44·22.10.2015 19:12

Úlohou Cirkvi je poslať vás na takúto cestu; na cestu, kde spoznáte
pravdu aj tu dole - v bruchu, aj tu - v srdci, a aj tu - v hlave.
Kde ju takpovediac celú prehliadnete. Toto ale nie je skúsenosť
alebo poznanie niekoho iného, ale je to vaša vlastná cesta.
Táto cesta vedie do pravdy a volá sa: Letting go.

lazar44·22.10.2015 19:16

@korasecha
Riešením môže byť:
"Milujeme veci a používame ľudí.
Milujeme ľudí a používame veci."

lazar44·25.10.2015 09:12

@korasecha

Niekedy je pre nás ťažké hovoriť o slobode, pretože vy nás možno
vlastne vôbec nepotrebujete. Niekedy si myslím, že to, čo my,
farári, robíme, má niečo spoločné s poisťovaním si našich pra-
covných miest.

lazar44·27.10.2015 06:44

@ovecka

V klasických príbehoch o spáse, muži tradične prechádzajú niekoľkými stupňami vedomia:
od 1./ jednoduchého stupňa cez
  2./ hlbšie vedomie až k
  3./ osvieteniu.
Existujú omnoho jemnejšie rozdiely medzi tímito stupňami ....
... rady zenových učiteľov, ktorí hovoria, že je potrebné začať pri " sedliackom "
rozume,potom premýšľať, študovať, čakať, bojovať a hľadať, ako by to všetko
záležalo na nás, a to vás privedie späť k "sedliackemu" rozumu.
Na ten ale budete pozerať celkom istým spôsobom, ktorý vôbec nie je
sedliackym rozumom. Niektorí ho nazývajú osvietenie.
Puer, alebo neiniciovaný muž, začína svoju cestu u jednoduchého stupňa vedomia.
Všetko je báječné a pravdivé, čierne a biele, naplnené tajomstvom a významom,
ktorý sa skrýva hneď pod povrchom. Sme skutočne veriaci do svojich zhruba
siedmich alebo osmich rokov, i keď si niekto toto jednoduché vedomie zachová
omnoho dlhšie. Je to tá nevinnosť /"nezranenosť"/, ktorú si mnoho ľudí v chránených
rodinách a v nekomplikovaných spoločenstvách snaží udržať väčšinu svojho života.
Je naivná, a asi pre dlhé zotrvávanie v nej nebezpečná, ale vyznačuje sa bohatým
vnútorným životom príbehov a významov a tiež jasnými odkazmi, ktoré ľuďom
umožňujú prechádzať životnými ťažkosťami bez následkov. Jednoducho idú dovnútra,
nájdu svoj transcedentný ciel a rýchle prekonávajú všetku nespravodlivosť,
rozpory a utrpenie omnoho ľahšie. Je to ta známa Božia terapia, ktorá doprevádza
ľudské tvory životom už od počiatku všetkých dôb. Hovorí sa tomu celkom jednoducho
viera. A funguje to lepšie ako čokoľvek iné. Sú to Adam a Eva v raji,
ktorí sú zajedno spolu, so zvieratmi, s celým stvorením, s Bohom.
  Ale aby sme mohli napísať pokračovanie Biblie, musíme z raja preč.
Vždy musíme "jesť jablka zo stromu poznania dobra a zla" a dostávať sa k hlbšiemu
vedomiu. Stávame sa vzdelanými, začíname premýšlať, riadiť veci a dostávať udalosti
okolo seba pod kontrolu. Stáva sa z nás spletenec rozporov, názorov,
užitočných poprení a tvrdení. Vieme, že odpovede na naše otázky sú neznámo kde.
Stále čakáme, že sa niekto objaví, čítame knihy, sedíme na zadku s dočasným
pocitom istoty, kým na nás nezaútoči ďalší pocit úzkosti.
.......
Je to moderný vzdelaný liberálni intelektuál, ktorý hľadá konečnú pravdu v pocitoch,
vysvetleniach  a politickej korektnosti. Vo sfére hlbšieho vedomia toho vieme príliš
než aby sme sa mohli vrátiť do raja, ktorého vchod a cestu späť k stromu života
strážia cherubíni s ohnivými mečmi/viď Gn 3,24/.
  Mnohým mužom však to, že sú fascinovani komplexním vedomím, natrvalo znemožní
z neho vystúpiť. A to je príčina strachu moderných mužov a aj ich bremeno. Stále
sa snažia všetko premyslieť a domyslieť svojim malým rozumom, malým srdcom.
Potrebujú sa dostať tam, kde ich logika a postupy zlyhajú. Väčšina ľudí zo západnej
civilizácie je uväznená v pasci komplexného vedomia a stále znovu chodia pre vodu
k rovnakým studniam: rozumu, poriadku, ovládaniu a moci. Je to dobré, potrebné
a predvidateľné. Musíme tým prejsť, i ja si to dobre pamätám. Bohužiaľ neexistuje
žiadny priami let k osvieteniu a spáse. To je ilúzia fundamentalizmu vo všetkých
jeho formách. Nikdy nemusíme opustiť onu záhradu. Problém je ale v tom,
že potom nedôjde ku skutočnej premene, ani ku spáse! Nemôžete byť spasení,
dokial nepadnete, a oni nie sú ochotni pripustiť si, skúsenosť pádu.
Je to klasická chyba tak zvaného "farizeja", ktorý nikdy nerobí nič zlé.
  Bez tohoto bolestného druhého stupňa neexistuje žiadna túžba,
žiadna vnutorná sloboda, žiadne ozajstné porozumenie daru, ktorý sme dostali.
Obvykle sa hrdina nedostane k stupňu osvietenia, dokial neutrpel mnoho zranení
a neprešiel mnohymi sklamaniami a paradoxmi. Práve boj s temnotou a zármutkom
posiluje a učí mužskú dušu. Fyzicky preživa onu temnotu v podobe bolesti
a handicapu ako Jakub svoje zranenie /Gn 32, 26/. Intelektuálne sa temnota
a absurdita vecí odráža v rébusoch, koánoch a dilematoch, rovnako ako v hádankach
sfing a "ne-odpovediach" zenových učiteľov. Som presvedčený, že mnoho z toho,
čo kázal Ježiš na hore, má rovnaký základ, ale západná cirkev nemá dosť
trpezlivosti s touto jeho múdrosťou vyjadrovanou v paradoxoch, ktoré pochádzajú
z tretieho stupňa vedomia - z osvietenia. Som, sám kňaz, presvedčený, že mnoho
cirkevných mysliteľov a vodcov je doposial vo sfére komplexného vedomia
a že niektorí neo-konzervativci ostávajú plný obav v prvom stupni
a nazývajú ho svätosť.
Pokiaľ sme ochotní dať sa viesť, pokiaľ je naše ja ochotné prijať utrpenie,
sme všetci vedení ku spáse. V skutočnosti si nemôže človek sám zvoliť,
že bude osvietený, alebo sa pre to rozhodnúť.
Ešte nevie, čo to vôbec osvietenie je! Všetko, čo pre to môže sám urobiť,
je len byť na to pripravený. Veď život sám je v skutočnosti hlavne
pripravovanie sa, prispôsobovanie, precitanie. Všimnite si, koľko Ježišových
podobenstiev sa dotýka pripravenosti a bdelosti. Najľahšou náhradou je samozrejme
náboženstvo. Ponúka jednoznačné odpovede a veľmi ľahkú istotu o minulosti
i budúcnosti, namiesto obyčajného plne prítomného bytia. I keď to znie zvláštne,
istitucionalizované náboženstvo sa bežne vyhýba skutočnému osvieteniu.
Na začiatku je totiž najskôr vnímané ako umieranie a väčšina ľudí nie je
na umieranie dobre pripravena. Iniciácia je vždycky príprava na umieranie.
  Osvietenie sa týka skôr "ne-vedenia" a "ne-učenia" než učenia.
Je to akási druhá, ale dobrovoľne zvolená naivita, ktorá sa nesnaží zabudnúť
na všetky existujúce rozpory a zložitosti. Osvietenie znamená skôr odovzdanie sa,
než prichádzanie k záverom; skôr dôveru než rozhodovanie a predovšetkým je to
zdarma ponúkaná milosť, za ktorú môžeme len ďakovať. Nemôžete byť osvietení
pomocou nejakého programu, rituálu alebo morálky. A práve toto leží
pánbožkárom v žalúdku. Ale ako hovorí Ježiš, vietor vanie, kam chce /Jan 3,8/.
Jediné, čo môžete urobiť, je zostať na ceste, načúvať tomu, čo nás učí,
vnímať tak jej agoniiu, ako aj jej extázu a usilovať o dar zo všetkých darov
najvzácnejší a najdôležitejší - pravú otvorenoať, ktorú Ježiš nazýva viera.
Všetko, čo v skutočnosti môžeme robiť, je zabrániť našemu ja, aby neprekážalo
/v mytologiách sa to zvičajne symbolizuje zabitím draka/, a dúfať,
že poznáme tajné dvere, ktoré nám Boh otvára, aby sme mohli vyjsť von
z komplexného vedomia. Tieto dvere majú obvykle niejakú formu utrpenia -
fyzického, vzťahového, emočného, intelektuálneho, štrukturálneho - uvidel
som to prakticky u všetkých osvietených a uzdravených ľudí,
s ktorými som sa stretol.
  Iniciacia vždy učila mladých mužov zomrieť skôr, než zomrú, a tým
začínali znova žiť. To je stále rovnaká pravda, ktorú učil Ježiš,
pôvodný rutuál krstu, židovský proroci, Mohammed, mystici, mnohí
chudobní a postihnutí ľudia, rovnako tak ako ľudia, ktorí sa z pokraja smrti
vrátili do života. Zdá sa, že oni všetci sa zhodujú na jedinej veci,
ktorej sa všetci snažíme vyhnúť - umieraniu. Je to zrejme ta najlepšia
a priama cesta, ako dať všetkému spravný poriadok a tvar. Ako povedal
náš otec, svätý František: "Keď ste sa raz stretli tvárou v tvár s veľkou
smrťou, druhá smrť už vám nemôže ublížiť."

lazar44·06.11.2015 12:54

@ovecka
Som presvedčený, že to, čo učili všetci veľkí duchovní učitelia dejín,
naozaj platí: Odložiť vlastné Ja so všetkými jeho nárokmi a upustiť
od falošných predstáv o sebe samom. Len čo sa nám to podarí a naša duša
sa ocitne celkom obnažená a úplne nahá, objavíme v sebe to najvnútornejšie
miesto, kde sa zjavuje Boh. Možno ide o najväčšiu revolúciu,
aká sa v súčasnosti deje vnútri cirkevnej zbožnosti: Zakaždým,
keď sa človek stretne s vlastným tieňom, prijme svoju vnútornú
temnotu a prizná sa k vlastnej rozbitosti – objaví,
že práve tadiaľ vedie cesta k Bohu.“

prevzaté "Nahý Boh"
Richard Rohr