Pripájam text, ktorý tvoril bodky ......
v blogu: "Kontemplácia č.1

Pred štyrmi rokmi mi moji rádoví predstavení dali jeden rok
dovolenky, aby som ho mohol celý prežiť v kontemplácii. Viem,
že to bolo veľké privilégium a zdalo sa mi to dokonca ako luxus.
Možno by som vám mohol ponúknuť niekoľko mojich skúseností,
aby ste aj vy z toho niečo mali. Ako motto pre tento "zvláštny
rok" som si zvolil vetu rakúskeho filozofa Ludwiga Wittgensteina
"Nie myslieť, ale vidieť". Preto som sa rozhodol postiť sa od kníh,
postiť sa od rádia, televízie, to znamená neprijímať žiadne ďalšie
informácie a myšlienky. Chcel som sa pokúsiť prezrieť si jasne
a zreteľne to, čo som dovtedy prežil a skúsil. Nepotreboval som
žiadne dodatočné nové informácie, ale musel som sa učiť, dodatočne
vychutnať a prežuť moje dovtedajšie skúsenosti. Musel som na jazyku
vychutnať ich pozitívnu a negatívnu stránku, ich sladkosť
aj ich horkosť.
Predtým som robil duchovné cvičenia pre jeden trapistický kláštor
a jeho opát sa ma opýtal, či by mohol pre mňa urobiť niečo dobrého.
Poprosil som ho, aby som smel bývať štyridsať dní v pustovni
známeho, už zomrelého mnícha a básnika Thomasa Mertona.
Čítal som jednu knihu od Thomasa Mertona, ktorý bol aj žiakom
Ernesta Cardinala, a veľmi sa mi páčila. Bol mojím vzorom.
Myslel som si, že ak budem tam, kde býval on, možno by som mohol
na seba nabrať niečo z jeho múdrosti. A tak som mohol tráviť jar
na kopcoch Kentucky, celkom sám, s lesom a možno aj s Bohom.
Predtým som si myslel, že to bude možno smrteľná nuda:
čo len budem robiť celý deň? Vyložil som stoličku pred dvere
a pozoroval som, ako ráno vychádza slnko. Neskoro popoludní
som stoličku preložil na druhú stranu chatrče a prizeral sa,
ako zapadá.
Neznie to veľmi povznášajúco. Pokúšal som sa viesť si denník
o tom, čo sa so mnou dialo. Pretože som muž, a preto, že mám
nemecké korene, padne mi osobitne ťažko plakať. Jedného večera
som sa prstom dotkol môjho líca a k môjmu prekvapeniu som
zistil, že bolo mokré. Pýtal som sa, čo znamenajú tieto slzy.
Prečo som vlastne plakal? Vôbec som nebol vedome smutný alebo
vedome šťastný. V tom okamihu som zbadal, že za tým všetkým
stála akási hlbšia radosť než len tá moja osobná. Bola to
radosť z ohľadu na krásu bytia. Radosť zo všetkých tých nádherných
a milých ľudí, ktorých som vo svojom živote dovtedy stretol.
V tom istom okamihu som však zažil aj presne opačný pocit.
Dovtedy som nevedel, že dva tak odlišné pocity môžu existovať
naraz. Lebo tie slzy boli zároveň aj slzami obrovského smútku,
smútku nad tým, čo robíme tejto zemi, smútku nad tým, čo robíme
jeden druhému, smútku nad ľuďmi, ktorých som už vo svojom
živote zranil, a tiež to boli slzy smútku nad mojou vlastnou
prázdnotou a hlúposťou. Ani teraz, päť rokov po tomto zážitku
by som nevedel povedať, či vtedy prevažovala radosť alebo smútok.
Oba ležali príliš natesno pri sebe.
V tom roku kontemplácie som nebol v stave ani prednášať ani
niečo učiť. Nebol som schopný verbálne sprostredkovať moju
vnútornú pravdu, a tak musela vychádzať len z mojich očí.
Existuje aj iná cesta poznania ako len cez rozum.
Cesta kontemplácie.

prevzaté
Richard Rohr
Slobodní od slobody