- Prečo si smutný?
- Veď Ty vieš.
- Jasné, že viem, ale nerozumiem ti.
- Vari si mi nevzal lásku?
- Vzal som ti človeka, nie lásku, avšak neprosil si ma o to? Každým dňom, kedy si ma žiadal, aby som zastavoval cesty, po ktorých kráčať nemáš? Už mi neveríš?
- Veď vieš, že Ti verím. Len nerozumiem.
- Tak sa pýtaj.
- Prečo?
- Prečo ťa trápim?
- Nie, to nie. Veď ma netrápiš predsa. Nezabudol som, ako sme už podobný rozhovor viedli. Vtedy som mal pocit, že si mi zobral všetko. Ja som Ťa napriek tomu požiadal, aby si stál pri mne, a Ty si stál. A nie len to. Niesol si ma na rukách, keď som už nevládal. Nebolo to zase tak dávno, nezabudol som. Veď každý deň cítim Tvoju prítomnosť. A zároveň, všetko, čo si mi vzal, si mi mnohonásobne vrátil.
- Takže vravíš, že som ťa nikdy neopustil?
- Nikdy.
- A že všetko, čo som ti vzal, som robil len pre teba, a vrátil ti to spôsobom, o akom sa ti ani nesnívalo?
- Presne tak.
- Tak vidíš. Preto vravím, že ti nerozumiem.
- Chcem sa opýtať prečo ma tak miluješ? Veď sú tu iní, ktorí Ti slúžia viac, sú voči Tebe poslušní, a preto si oni zaslúžia Tvoju pozornosť, nie ja.
- Ale ty mi veríš.
- A to stačí? Bezhranične Ti veriť?
- A čo by som mal chcieť viac?
- Neviem. Veď Ty predsa môžeš chcieť všetko, celý môj život.
- Ten už predsa dávno mám.
- Nie vždy to tak ale vyzerá.
- Viem. Ale si len človek.
- To predsa nemôže byť výhovorka.
- Máš pravdu, nemôže. Ale vyhováraš sa? Priznávaš si svoju slabosť.
- Nech je to ako chce, Ty si to nezaslúžiš.
- Niečo sa ťa opýtam. Keď miluješ, hneváš sa, keď ti ukrivdia?
- Nie. To Ty si ma naučil, že v láske sa nie je možné hnevať. A že každú krivdu je potrebné opätovať ešte väčšou láskou.
- A keď tvoja láska nie je opätovaná, vzdáš to?
- Vieš, že nie. To Ty si ma naučil, že láska nie je v tom, kto je milovaný, ale v tom, kto miluje.
- A čo spravíš, keď ťa láska urazí, zraní, opustí?
- Ty si ma naučil objať ju.
- A objímeš?
- Objímem.
- Pretože to chcem ja?
- Nie preto. Preto, lebo si mi ukázal, že v láske nemôžu byť hranice. A aké je krásne, keď nie sú. Aj keď to nie je vždy ľahké.
- Nikdy to nebude ľahké.
- Prečo by ale nemohlo byť? Veď by to bolo krásne, jednoduché. Ty predsa máš tú moc to zariadiť.
- Iba na chvíľku. Všetko čo je jednoduché, čo spočiatku nebolí, čo nie je vybojované, si človek nedokáže vážiť. Aj tak by to stratil.
- Asi máš pravdu.
- Mám. Ale vráťme sa k tvojej otázke. Ak toto všetko dokážeš ty, vo svojej slabosti, a len preto, lebo som ťa to naučil, ako si myslíš, že dokážem milovať ja?
- Nedokážem si to predstaviť.
- Ver mi, že nedokážeš. A rovnako milujem všetkých ľudí.
- Ale ako im to mám povedať?
- Nepochybujem, že niečo vymyslíš.
- Asi som už aj niečo vymyslel, ale stačí to? Nie sú slová len prázdne gestá? Nie je skôr potrebné túto Tvoju lásku žiť, dávať ďalej?
- Začínaš mi rozumieť.
- Len vďaka Tebe. Ďakujem.
- Si ešte smutný?
- Už nie.
- A stále mi teda veríš?
- Veď len preto, lebo Ti verím, nemám dôvod byť smutný.
- Tak na to už nezabúdaj. Ja viem v akú rozprávku veríš, a ak neprestaneš veriť ty mne, v Láske nájdeš tú svoju rozprávku (a možno sa aj bude báť motýľov). Ja budem stále pri Tebe. Nikdy sa mi nevzdiališ tak, aby som si Ťa nechcel nájsť.
- Ja Ti verím. Ďakujem.
- Nenaučil som ťa snáď, že za lásku najlepšie poďakuješ tak, že ju budeš každý deň šíriť ďalej?
- Ale áno, naučil. Neboj sa, nezabudol som...