Starci by mali byť objaviteľmi.
Na tu a teraz nezáleží.
A musíme byť stále a stále v pohybe.
K novému sústredeniu
Na ďalšie spojenie, hlbšiu jednotu.
  T.S.Eliot, East Coker

Takže teraz kráčame k cieľu, k samotnému zmyslu života,
alebo slovami T.S.Eliota, „k novému sústredeniu na ďalšie
spojenie, hlbšiu jednotu“, teda k tomu, čo má naša „nádoba“
udržať, podporovať a vyživovať. Už nejde len o prsty uka-
zujúce na mesiac, ale o mesiac ako taký – vrátane jeho
odvrátenej strany.
.....
Cieľom každého posvätnému príbehu
je návrat domov, a preto je hrdina najprv okolnosťami donú-
tený svoj domov opustiť! Protirečenie? Paradox? Áno, lenže
teraz má „domov“ úplne nový, predtým nepredstaviteľný,
význam, ktorý, ako vždy, presahuje a zároveň integruje našu
počiatočnú skúsenosť domova.
    Archetypálny obraz „domova“ sa prejavuje súčasne
dvoma smermi. Smerom dozadu ukazuje na stopy prvot-
ného zážitku  spojenia, ktoré  má počiatok v tele matky. Všetci
sme vyšli z nejakého, možno aj zlého, domova a ten do nás
zasial prvotné semienko potencionálneho a ideálneho raja.
A pôsobenie smerom dopredu v nás podnecuje predstavu,
že takéto zjednotenie sa môže stať skutočnosťou. Predstava
domova nás vedie ako vnútorný kompas či „navádzacie“
zariadenie.
.....
Výstižný Carl Jung ponúka tento hlboký pohľad:
„Život je žiarivá zastávka medzi dvoma veľkými tajomstvami,
ktoré sú samy o sebe jedno.“
    Koniec akoby bol začiatkom a začiatok akoby pouka-
zoval na koniec.  ..... Súhlasím s Jungom a verím,
že na začiatku je nám odhalené jedno veľké Tajomstvo,
ktoré nás potom už navždy pobáda kráčať vpred smerom
k jeho plnému uskutočneniu. Väčšina z nás nedokáže tento
vštepený prísľub domova len tak opustiť. Niektorí ho nazý-
vajú navadzácie zariadenie ľudskej duše, iní by ho zasa
označili ako prebývanie Ducha svätého a ďalší by ho možno
nazvali nostalgia alebo čas snenia. Viem len to, že sa nedá
ignorovať. Túžbu po domove pociťujeme ako milosť, ktorá
vychádza z nášho vnútra a súčasne nás presahuje. Volá
nás do minulosti, k nášmu prapôvodu, a zároveň do našej
budúcnosti. Ľudská duša takto prebýva vo večnej hlbine
času. Nezdá sa vám zmysluplné, že Boh do nás zasadil túžbu
po tom, čo nám On sám od nepamäti túži dať? Som si tým
istý.  .....  Moja téza znie, že všetkých nás posiela a zároveň
poháňa tá istá Sila. Presne toto majú kresťania na mysli,
keď hovoria, že kozmický Kristus je alfa a omega.
Akoby nás akási hlboká clivota po domove hnala a pobádala
vpred. V každom človeku existuje bytostná a naliehavá
nespokojnosť, ktorá nás posiela a tlačí vpred;
nespokojnosť, ktorá pochádza z našej pôvodnej a radikálnej
jednoty s Bohom. To, čo sa javí ako minulosť a budúcnosť,
je v skutočnosti ten istý domov, to isté volanie a ten istý Boh,
pre ktorého je „tisíc rokov ako jeden deň“ /Ž 90,4/
a jeden deň ako tisíc rokov. Niekto povedal, že 90 percent
ľudí žije 90 percent svojho života akoby „s použitím tempomatu“,
čo vlastne znamená, že sú v bezvedomí.
    Duch svätý je ten aspekt Boha, ktorý pôsobí väčšinou
zvnútra a „v skrytosti“, na „najhlbších úrovniach našej túžby,“
Ako to už vyjadrili mnohí mystici. Práve preto mohla mystická
tradícia pri popise Ducha nájsť východisko len v subtílnych
metaforách ako vietor, oheň, zostupujúca holubica a prúdiaca voda.
Duch svätý, viac ako čokoľvek iné, spôsobuje, že ostávame napojení
na večne plynúci prúd a bezpečne v ňom zotrvávame – musíme
mu to však dovoliť. Ducha svätého  nikdy „nestvoríme“
ani si ho nezaslúžime;  jeho spočívanie v našom vnútri objavujeme
postupne, ako sa učíme čerpať z nášho najhlbšieho vnútorného
života. Toto absolútne zjednotené pole je nám vždy darované,
tvrdila Annie Dillard.
    ..... Verím, že na úrovni duše sú tieto zdroje pravdivé.
Domov je ďalšie slovo pre Ducha – pre to, kým skutočne sme,
teda pre naše Pravé Ja v Bohu. V tom istom okamihu,
keď objavíme  Boha v sebe, objavíme aj seba v Bohu; a podľa
sv. Terézie z Avily tento okamih znamená konečný návrat
domov. Kým sa tak stane, cnie sa  nám po domove,
hoci v súčasnosti  túto clivotu možno nazveme jednoducho
samota, izolácia, túžba, smútok, nepokoj, alebo dokonca depresia.
  Bežným slovom pre miesto spočinutia Ducha svätého
v našom vnútri, ktoré je tiež miestom dychtivej túžby,  je zvy-
čajne slovo duša. Svoju dušu máme už teraz – nedá sa „získať“
žiadnym procesom očistenia alebo členstvom v skupine či
prostredníctvom rúk biskupa. Koniec je do nás zasadený už
na začiatku a bude nás nahlodávať, až kým sa k nemu nedo-
staneme slobodne a vedome. Asi najviac, čo môže biskup či
sviatosť urobiť, je „roznecovať Boží dar“ /2Tim 1,6/ a nie-
kedy to aj robia. Ale niekedy sú veľká láska a veľké utrpenie
ešte lepšími rozdúchavačmi tohto prepotrebného plameňa.
  Dobrou správou je, že existuje poradca, akýsi lekársky
sprievodca, vnútorný kompas – a prebýva v každom z nás.
„Súčasť balenia“, ako zvyknú hovoriť reklamy. V Písme
čítame: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha
svätého, ktorého sme dostali“ /Rim 5,5/. Na inom mieste
je nám prisľúbené: „Nenechám vás ako siroty“ Jn 14, 18/
bez mamy alebo domova. Možno toto je jeden z mnohých
dôvodov, prečo boli Duchu svätému väčšinou pripisované
ženské atribúty.
  Tento Duch svätý, ktorý nás všetkých vedie z domova
a k domovu, je v Evanjeliu podľa Jána /14, 26/ nazvaný aj
„zástanca“ /doslovný význam slova paracletos je „obhajca“/,
ktorý nás všetko „naučí“ a všetko nám „pripomenie“, akoby
sme vo vnútri už niečo vedeli, no stále potrebovali akýsi
vnútorný zvonček alebo budík, ktorý by nás prebudil. Duch
svätý, stojí vždy a úplne na našej strane. Zastáva si nás viac
ako my sami seba. Hovorí v náš prospech proti negatívnym
hlasom, ktoré nás súdia a odsudzujú. Táto skutočnosť nám
dáva obrovskú nádej – už viac v živote nemusíme robiť
všetko sami či dokonca dokonale „správne“. Náš život sa
„nám stane“, presne tak ako Márii /Lk 1, 38/. Na druhej
strane, v iných rovinách svoj život aktívne vytvárame.
Platí jedno aj druhé.  
Toto tajomstvo sa nazýva Božská konšpirácia /"spoločné
dýchanie“/ a je jedným z najhlbších spôsobov, ako pochopiť,
čo sa odohráva medzi Bohom a dušou. Skutočná spiritua-
lita je vždy hlboká „spolupráca“ medzi dvoma zúčastnenými
/Rim 8, 28/. Pravá spiritualita je istým druhom synergie,
v ktorej obe strany dávajú a prijímajú, aby spolu vytvorili
vzájomne zdieľanú pravdu a radosť.
  Sterovekí ľudia túto intenzívnu vnútornú túžbu po celist-
vosti správne volali „osud“, „údel“, „vnútorný hlas“ alebo
„volanie bohov“.  Každý výraz má v sebe istú nevyhnutnosť,
autoritu a konečnosť, a bol jadrom celej mytológie. Takmer
všetci hrdinovia počuli vnútorný hlas, ktorý sa im priho-
váral. Ich hrdinstvo totiž spočívalo v schopnosti tento hlas
započuť a napriek riziku ísť za ním – kamkoľvek. Je smutné,
že práve takýto vnútorný pokoj nám dnes na všetkých
úrovniach veľmi chýba. Problém súčastného sveta spočíva
v tom, že vážne pochybujeme, či je v duchovnom svete vôbec
nejaká živá autentickosť, a preto nepočujeme hlasy, ktoré by
premieňali náš život – a platí to dokonca aj pre tých, ktorí
chodia do kostola, chrámu či mešity.
  Na rozdiel od ľudí staroveku, postmoderní ľudia nemajú
potrebu nechať sa očariť vesmírom. Preto sa musíme o „pote-
šenie“ postarať sami. A potom potom sa cítime opustení,
zmätení a sme plní pochybností. Naše objavy a pôžitky už
nemajú žiaden zmysel. V takomto nečinnom a bezvládnom
svete musíme všetok zmysel vytvoriť sami a nezdá sa, že by
sa nám darilo. Toto je bremeno života v dnešnej uponáhľa-
nej a osamelej dobe, kedy si myslíme, že všetko závisí od nás.
.....
V súčastnosti používame termíny inštinkt, evolúcia,
nukleárna fúzia, DNA, vrodenosť, matičná doska, uzdravenie,
rast alebo jednoducho jar, no je zjavné, že príroda naďalej
obnovuje samu seba zo svojho vnútra. Boh stvoril veci,
ktoré naďalej tvoria a sami sa obnovujú zvnútra smerom von.
Už viac nehovoríme o jednorazovom stvoriteľskom akte Boha
alebo o evolúcii, lebo Božia forma tvorenia je vo svojej
podstate evolúcia. Napokon sme dovolili Bohu,
aby bol úplne vtelený, čo malo byť už od začiatku
veľkým tromfom kresťanstva! Trvalo nám však veľmi dlho,
kým sme k tomu dospeli a ľudia s dualistickým zmýšľaním
sa stále nedokážu dostať cez túto prekážku.

prevzat, krátené
Richard Rohr
Padanie do výšky