Milí zoznamkáči,

v tomto blogu zverejňujem úspešné príbehy ľudí, ktorí sa tu našli. Posledný sem pribudol v roku 2015 — tento prišiel po jedenástich rokoch a verím, že bude povzbudením pre ostatných.

Napísala nám Zuzana dňa 11. 11. 2026

Mala som obdobie, keď som partnera nehľadala. Prišla som do mesta, kde som nikoho nepoznala, a hľadala som hlavne ľudí na trávenie voľného času — iskre som sa nebránila, ale nebola to tá hlavná vec.

Pamätám si, ako som mala chuť ísť von a napísala som niekoľkým mužom, ktorí boli práve prihlásení z môjho mesta. Janko mi odpísal, ale bol vtedy mimo, tak som sa stretla s niekým iným. S Jankom sme sa stretli až neskôr, na bicykloch. Nezabudnem na ten žiarivý úsmev.

Stretávali sme sa na bicykloch a na prechádzkach, až raz z neho vyšlo, či to spolu neskúsime. Boli sme až príliš kompatibilní — nikdy by som nebola verila, že si s niekým budem rozumieť vo všetkom. Vedel o mne všetko, každú myšlienku, rozprávali sme sa denne aj tri-štyri hodiny.

Nešlo to však celý čas hladko. Prišlo obdobie, keď jeho city ochladli, a rozišli sme sa z jeho iniciatívy. Bolelo to. Raz za čas sme sa stretli ako kamaráti. Keď mi povedal, že necítil tie motýliky v brušku a tú pravú lásku, odpovedala som mu, že láska neboli slová ani motýliky — láska bolo to, čo sme každý deň prežívali: tie spoločné chvíle, dobrodružstvá, rozhovory.

Asi tri mesiace po rozchode sa ma opýtal, či ma môže objať. Povedal, že som mala pravdu a že láska bola to, čo sme žili. Brala som to s rezervou, raz mi už srdce zlomil.

O ďalšie tri mesiace, pred Vianocami, u seba v byte pokľakol s ponožkami v ruke — a v nich bola skrytá krabička. Pár dní predtým mal také reči, že som už tušila, že sa niečo chystá, ale istá som si nebola. Povedal, že si to môžem rozmyslieť a nemusím odpovedať hneď. Prsteň som si vzala v krabičke, ale „áno“ počul až na druhý deň.

Začali sme plánovať a o štyri mesiace bola svadba. Skromná, v kruhu rodičov, súrodencov a ich rodín — v podstate len obed. Pre nás bola dôležitá sviatosť, nie oslava. Do poslednej chvíle som sa bála, či príde. Prišiel v ten deň hneď ráno, pár hodín pred obradom.

O desať mesiacov sa nám narodil synček a dvadsaťsedem mesiacov po svadbe druhý. Teraz nám robia radosť chlapci vo veku dvadsiatich a piatich mesiacov. Je to nádherné obdobie a užívame si, čo nám Pán Boh dal.

Naša cesta nebola úplne dokonalá, ale Pán Boh v našich životoch konal a koná. Verím, že aj odpustenie sklamaní nás posunulo. Snažíme sa byť rodinou, kde má Boh svoje podstatné miesto.

Bohu vďaka za to, že sme sa mohli spoznať na tejto zoznamke. Prajem všetkým také požehnanie, aké sme mohli zažiť my.

S láskou Zuzana