Prežime s ním zastavenia križovej cesty, aby nás prenikla jeho nesmierna láska. Umučenie ešte nie je ,,dokončené". Pred dvetisíc rokmi ho Ježiš prežil, prijal na seba všetky hriechy a bolesti. Teraz je utrpenie rozdelené po celom svete a ostane tak až do konca vekov. Ježiš, žijúci vo svojich údoch, ďalej trpí a umiera za nás pred našimi očami. Krížová cesta ide cez naše cez naše dediny a mestá, cez naše továrne a nemocnice, ide cestami biedy a bolesti vo všetkých možných podobách, ide cez bojiská.
Pri týchto zastaveniach sa musíme zamyslieť, rozjímať a prosiť Ježiša o silu, aby sme ho milovali skutkom, opravdivo.
Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.
(Kol 1,24)
Umierať budem až do konca sveta, vraví Ježiš.
Jednostaj ma budú križovať.
Kresťania, moji synovia, to ani netušia.
Bičujú ma, bijú po tvári,
štvrtia a križujú.
Umieram pred ich očami,
oni to nevidia, sú ako slepí.
To nie sú kresťania.
Skutoční kresťania by nežili spokojne,
keď ja tu umieram.
Pane, nechápem, vraví človek;
ty zveličuješ.
Brániť ťa proti útokom
a s tebou umierať budem.
Milujem ťa, Pane, ja ťa milujem!
To nie je pravda, vraví Ježiš,
ľudia sa mýlia.
Hovoria, že ma milujú, ba tomu aj veria.
Často sú úprimní, no aj sami seba klamú.
Nechápu, nevidia.
Pomaly všetko pokrivili, vysušili,
vyprázdnili do dna.
Nazdávajú sa, že ma milujú,
keď si raz za mesiac uctia moje Božské Srdce;
akoby som ich ja len dvanásťkrát do roka
miloval.
Nazdávajú sa, že ma milujú,
keď si pravidelne konajú pobožnosť,
keď v sobotu na chválu Márie spievajú,
keď sa v piatok postia,
v kostole sviečku zažnú,
alebo si pred obraz môjho Srdca kľaknú.
Ja nie som zo sadry, nie z kameňa, ani z bronzu
Ja som živé telo, chvejem sa a trpím.
Medzi nimi žijem, oni ma nevidia.
Som zle platený robotník,
som nezamestnaný,
v baraku žijem,
s tuberkulózným kašľom,
aj pod mostami spávam,
som väzeň,
vykorisťujú ma,
žo žobračiek som sýty.
Povedal som im
,Čokoľvek ste urobili jednémuz týchto mojich najmenších bratov, mne ste
urobili."
Či je to nie jasné?
Najhoršie je, že to vedia,
ale k srdcu nepripustia.
,,Prebodli mi srdce," vraví Ježiš,
,,čakám súcit, ale márne."
Zima mi je, hladný som a nahý, vraví Ježiš,
vo väzení, do krvi zbitý a ponížený.
To je však len kúsok bôľu,
to len, aby som navykol.
Oveľa horšie muky ľudia vymysleli.
Pod rúškom slobody,
strašne vyzbrojení vlastnou slobodou
vynašli...
,,Odpusť im, Pane, nevedia, čo robia."
...vynašli vojnu, skutočnú krvavú.
Kruté muky vymysleli.
Som všade, kde sú ľudia, vraví Ježiš.
Odo dňa, keď som medzi nich prišiel,
od Otca poslaný ku všetkým, pre všetkých.
Odo dňa, keď som sa zaručil
zhromaždiť ich a spojiť.
Dnes som bohatý i chudobný,
robotník i pán.
Organizujem sa v odboroch,
ale aj mimo nich.
V štrajku som aj štrajkokaz,
ku všetkému ma ľudia donútili.
Som na strane manifestujúcich,
ale aj polície,
aj policajta ľudia zo mňa spravili.
Hoc ľavičiar i s pravičiarmi som,
ba neraz aj neutrál.
Po oboch stranách obidvoch svetov ma nájdete.
Som Nemec, Francúz, Rus aj Američan.
V Kórei som, na Severe i na Juhu.
Som všade, kde sú ľudia, vraví Ježiš.
Zradcovia, prijali ma a už ma majú.
Zdrav buď Majstre!
A teraz som u nich, s nimi,
som jedným z nich.
Pozri však, čo zo mňa spravili...
Bičujú ma, bijú ma do krvi,
na kríž pribíjajú.
Z môjho tela trhajú po kúsku, keď sa
sami rujú.
Zabíjajú ma, keď sa navzájom vraždia.
Ľudia vojnu vynašli.
Výbuch mínových polí ma roztrhal,
umieram v zákopoch.
Nariekam, preťatý úlomkom granátu,
padám pod strelami guľometov.
Na všetkých bojiskách potím ľudskú krv.
Ľudským hlasom šturmujem do noci na útok.
Ľudskou smrťou umieram na pustých bojiskách.
Nešťastná ty zem zápasov a bojov,
obrovský ty kríž,
naň deň, čo deň ma človek pribíja.
Či nestačilo dreva kríža na Golgote?
Bol naozaj nutný tento veľký oltár
pre obeť mojej lásky?
Zatiaľ, čo vôkol mňa ľudia tančia,
smejú sa, spievajú,
ako blázni ma križujú
a posmechom ma tupia.
Prestaň, Pane, zľutuj sa!
Nesúhlasím, nemám na tom účasť.
Dieťa moje, aj ty máš na tom vinu,
ty sám a tvoji bratia.
Veď na zatlčenie klinca treba viac úderov,
na skrvavenie chrbta treba viacej šľahov,
na uvitie koruny veľa prútov z tŕnia,
a ty tiež k nim patríš,
čo ma kruto súdia.
Čo na tom záleží,
či si z tých, čo ma bičujú,
či z tých, čo sa len prizerajú,
čo ortieľ vykonávajú,
či ho pripúšťajú.
Vinní ste všetci: herci aj diváci!
Ale hlavne, drahý môj,
nebuď ten, ktorý spí
a môže usínať v pokoji. Spať!
Ten spánok je hrozný!
,,Ani hodinu si nemohol bdieť?"
Drahý môj, padni na kolená,
počuj tú vojnovú vravu.
Zvon je to, čo ťa volá.
To omša začína.
To Boh umiera za teba.
Boh ukrižovaný rukami ľudí.