„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty
nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem,
tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky
od vašich myšlienok.“
/Iz 55, 8 – 9/

„Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca,
a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla, dva razy horšieho,
ako ste sami!“
/Mt 23,15/

Uf! Prečo by Ježiš povedal niečo také, ako čítame v druhom
citáte? Nie je to trochu neférové, či dokonca bezcitné? On to
hovorí „pravoverným“ veriacim, učiteľom a študentom Zákona,
teda ľuďom, ktorí „vedia“. Aby sme to lepšie pochopili, musíme
si uvedomiť, že Ježiš, ako aj ostatní proroci, videli seba samého
ako radikálneho reformátora náboženstva. Rovnako musíme
vziať do úvahy to, ako náboženstvo vníma svoje poznanie.
  Biblia ilustruje zdravé a nezdravé náboženstvo priamo vo svo-
jom texte, a Ježiš nám ponúka jednoduché kritérium, ako tieto
dve veci rozlišovať. Nie je to nijaká veda, ide o veľmi jednoduché
vizuálne a praktické kritérium – „rodí dobré alebo zlé ovocie?“
/porov.Mt 7, 15-20; Lk 6, 43-45/. Ježiš je až zarážajúco praktický.
  Keď náboženstvo neodvádza dobrú prácu, skoro všetky ostatné
aspekty spoločnosti budú tiež nezdravé. Keď je náš obzor
Boha pravdivý, aj náš sebaobraz bude pravdivý. Ak je náš obraz
Boha napadnutý jedom, pravdepodobne budeme aj my jedovatí.
A pred týmto jedom Ježiš varuje.
  Náboženstvo je najlepšou vecou na svete, ale môže sa stať aj
tou najhoršou. Ak je náš vzťah k Bohu životodarným vzťahom
/vzťah osôb v Trojici je toho najlepším a najplnším príkladom/,
takmer všetko ostatné v spoločnosti, dokonca aj tie rozbité časti,
budú obnovené, uzdravené a osvietené!“
Preto je skutočná „pravovernosť“ /správna viera/ taká dôležitá.
Ale v Biblii budeme vidieť, že pravovernosť nie je niečo,
čo sa deje len v našej hlave. /V skutočnosti sa toto slovo v Biblii
ani nenachádza!/. Celý biblický text zdôrazňuje, že mať „pravý
vzťah“ je oveľa viac ako mať pravdu. Niektorí to volajú ortoprax
či „správne praktizovanie“. Ježiš neustále vyhlasuje ľudí za spase-
ných alebo uzdravených pre správny vzťah k nemu, ale nikdy ich
nezavrhuje pre ich systém viery či príslušnosť k skupine.
  Ježišove tvrdé slová na začiatku tejto kapitoly vychádzajú
práve z veľkého významu, ktorý pripisuje ortopraxi. Je ovplyv-
nený prvým citátom z Izaiáša, ktorý Židov učí pokore pred ta-
jomstvom Boha /Sir 3, 11; Jób 1,6; Ž 139; Rim 11,33-35/,
a nie získavaniu ľudí pre ich údajne spasenú skupinu, zatiaľ čo
ostatní sú synmi pekla oveľa viac ako synmi neba.
  Keď sa domnievame, že máme plné poznanie, môžeme sa
stať arogantnými a príliš sebaistými. Keď vieme, že nemáme
plné poznanie, oveľa viac sa snažíme o láskyplné správanie.
Toto som si uvedomil, keď som pozoroval prirodzené ľudské
vlastnosti. Tí, čo poznajú Boha, sú vždy skromní;
tí, čo ho nepoznajú, sú vždy pomerne sebaistí.
  Pohybujeme sa tu na veľmi tenkom ľade. Na jednej strane
hovoríme, že je dôležité mať správne, pravoverné učenie o Bohu,
ale ani na okamih si nemyslieť, že vieme všetko, či dokonca
väčšinu vecí o Bohu. Na ostrí tohto noža nájdeme rovnováhu,
ktorú nám ponúka Biblia.
.....
   Takže ak náboženstvo nepristupuje k svojmu poznaniu s pokorou,
stane sa namysleným, hlúpym a povrchným.
Myslím, že toto mal Ježiš na mysli vo svojej kritike v citáte
na začiatku ...
  Keď hovoríme o Bohu a transcedených veciach, musíme
používať metafory a prirovnania. Nijaký jazyk nie je dostatočný
na opísanie svätosti. Ako som  raz videl na obraze svätého Jána
od Kríža, musíme si dať prst na pery, aby sme si pripomenuli,
že Boh je nekonečne neopísateľný a nevysloviteľný.
Alebo ako Židia, odmietať čo i len vysloviť meno „Jahve“.
  Na rozdiel od iných vedných disciplín teológia nemôže nájsť
externý dôkaz pre svoje tvrdenia, hoci sme sa o to pokúšali.
......
Veci skryté
Richard Rohr