Tradícia vždy trvala na tom, že pokrm je aj obetou (odpútaním
sa od niečoho) a „pamiatkou“ či prejavom solidarity k Ježišovi,
ktorý sa tiež odpútal od tohto života, aby sme my mohli ísť v jeho
šľapajach (1 Kor 11, 23-27). Preto môžeme veriť výsledku spolu
s ním, lebo sami nie sme schopní takej viery. Žiaľ, my sme z toho
urobili Ježišovu hrdinskú obetu,  za ktorú mu  ďakujeme namiesto
toho, aby sme to brali ako pozvanie urobiť to isté „skrze Krista,
s Kristom a v Kristovi“, ako to hovorí eucharistická modlitba
(vychutnajte si tie tri predložky!).
  Každá denominácia v každom storočí si vyšperkovala Ježišov
domáci obrad (nezabúdajme, že tu vlastne porušil veľkonočnú
tradíciu, čiastočne zmenil jej význam a vytvoril si vlastný obrad)
podľa svojich vlastných potrieb. Obklopili sme ho sviečkami,
rúchami, polyffónnou hudbou, kadidlom a dôkladne povyberanými
textami. Postavili sme obrovské katedráli, aby sme v nich mohli
sláviť toto tajomstvo. Ale stále existujú ľudia, ktorí nechápu
podstatu toho, čo tu máme robiť. Vytvorili sme si platonický svet
nebeských ideí namiesto ich jednoduchého stelesneného  a neustále
prebiehajúceho vtelenia a premeny práve teraz.
  Vždy bolo jednoduchšie „presvedčiť“ chlieb a víno  o ich skutočnej
identite ako presvedčiť ľudí! Strávili  sme toľko času v dejinách
diskutovaním o tom, „ako“, „či“, a „kto“ to môže  vykonávať
(„transsubstanciácia“ chleba), namiesto toho, aby sme sa jednoducho
naučili, ako byť prítomní („kontemplácia“). Urobili sme
z toho akúsi mágiu, v ktorú musíme veriť, namiesto premeny
nás samých..
  V kontemplácii nejestvuje námietka proti skutočnej Prítomnosti.
Ľudia, ktorí vedia byť jednoducho prítomní, poznajú prítomnosť,
jednotu, a dokonca i extázu, a nikdy by im nezišlo na um
popierať Božiu bezprostrednú dostupnosť v materiálnomsvete.
Vedia, že euchristia je destilované a koncentrované vyjadrenie
objektívneho vtelenia. Je to prebiehajúce vtelenie, ktoré pokračuje
v priestore a čase, aby stvoreniu, ktoré má strach veriť, povedalo:
„Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme.
Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme
vidieť takého, aký je“ (1Jn 3,2).
   Zdá sa mi očividné, že Boh volá každého a všetko domov,
nevyberá si len niektorých. V skutočnosti sú niektorí vyvolení
len kvôli tým ostatným, ako hovorí Pavol:
„Ak sú sväté prvotiny, potom aj cesto“ (Rim 11, 16 a nasl.).

Veci skryté
Richard Rohr