Henri de Lubac, francúzsky jezuita, jeden z najväčších
teológov Druhého vatikánskeho koncilu v šesťdesiatych
rokoch 20. storočia, povedal,
že existujú dve rôzne  prostrednosti vo výklade Písma.
  Prvú z nich opisuje ako otrepaný moralizmus
a zbožnosť tých, čo nikdy neštudovali historické
a antropologické prostredie, do ktorého bolo Písmo
vsadené /pokušenie konzervativizmu/.
Je to len srdce a málo rozumu.
Je to milé a nežné, ale nemení to dejiny.
Popravde, nikdy to nebude mať účinok na človeka,
ktorý je aspoň trochu vzdelaný, a ľahko sa to stane
zásterkou pre obrovské množstvo pýchy a predsudkov.
  Druhá prostrednosť je podľa neho výklad Písma
zúžený na historicko-kritický pohľad tých, čo nemali
nijakú skúsenosť s Bohom /pokušenie progresivizmu/.
Ide zvyčajne o "osvietené" formulácie ľudí,
čo nemajú nijaký vnútorný zážitok,
ktorý by v nich prebudil realitu duchovného sveta.
V skutočnosti viac o Bohu rozprávajú ako ho milujú.
Jedinou možnou cestou je nahradiť Ducha listom papiera,
vnútornú autoritu rovnicou,
skutočné poznanie vzdelaním.
Je to len rozum a málo srdca.
Dozvieme sa, čo Gréci skutočne mysleli
a či to Ježiš naozaj povedal,
čím často odovzdávame kontrolu rozumu,
ale srdce sa nedozvie nič očarujúce a nové.

Prevzaté z knihy
"Veci skryté"
Richard Rohr