Konečne padá večer na doliny a dedinky v nich. Na hory sadne neskôr, tie sa radšej kochajú slnkom, kým sa dá. Užívajú si ho. Nie raz som šiel z kopca domov sprevádzaný slnečnými lúčmi pomaly hasnúcimi za obzorom.

Stromy predlžujú svoju výšku tieňmi, akoby im bolo málo. Vtáčence sa ešte pokúšajú uloviť hmyz otupený dennou páľavou.

Vtedy prichádza môj čas.

Obúvam korčule, jediné spriaznené duše tohto času, sprevádzajú ma svojim mechanickým hlasom v mojej samote. Utekám z reality na chladnúci asfalt menej frekventovanej cesty, tak, ako ja, ju využíva veľa ďalších ľudí, ale neriešim to, miesta je dosť, pomestíme sa.

Aj medzi ľuďmi môze byť človek sám.

Len so svojimi myšlienkami, ktoré buď hryzú, trápia a ubíjajú, alebo ukľudňujú, tešia a povzbudzujú do ďalšej snahy.

Niekedy nekorčulujem sám. Vtedy myšlienky utekajú do stratena a ja počúvam veselý džavot mladej slečny, raz za čas niečo poviem, doplním a usmievam sa. Je dobrý pocit nebyť sám. A zároveň je dobrý pocit byť sám.

Ako kedy.

Ako dnes. Radšej budem sám. Potrebujem oprať myšlienky, vyčistiť hlavu, vygumovať spomienky neustálym prehrávaním. Opotrebujú sa ako stará videopáska. Pomaly cez ne nabiehajú pruhy, rozmazávajú sa, vypadáva zvuk a prípadne sa úplne stratí obraz. Neoplatí sa ich obnovovať, meniť formát, uhol pohľadu, ani ladiť zvuk. Čo bolo, bolo, už sa to nevráti, teraz je prítomnosť.

A budúcnosť.

Bude, ako nebolo.

Kolieska si odtáčajú svoj údel, tak ako ja. Majú výhodu, nemajú vedomie, myšlienky, neuvažujú nad nesmrteľnosťou chrústa a nezaťažujú sa zbytočnosťami. Jednoducho sa točia v pravidelnom rytme odrazov od asfaltu a sú spokojné. Obdierajú sa, ložiská sa opotrebúvajú a ani ich nenapadne vypovedať činnosť, kým vládzu, kým sú funkčné.

Nie ako my, ľudia.

Frfleme, repceme, každý kríž je ten najťažší (vždy ten vlastný), nie sme nikdy spokojní.

A pritom je to tak jednoduché.

Kolieska sú dané napospas niečomu väčšiemu, celej korčuli, s ktorou sú spojené čepeľou. Každá časť je potrebná. Koliesko, ložisko, skrutka, čepeľ, samotná korčuľa, suchý zips, šnúrky... všetko do seba zapadá a samotné kolieska nemajú šancu vidieť, akým spôsobom. Ale fungujú... možno z ich pohľadu nezmyselne, ale ako celok dáva celá korčuľa zmysel.

Možno aj môj život. Veľa z môjho pohľadu nezmyselných vecí, ktoré musím robiť a nevidím celok. Nevidím zmysel, a predsa musí byť. Možno ho nikdy neuvidím, možno...

A raz sa spätne pozriem za seba, na všetko, cez čo som prekorčuľoval a uvidím to.
Pozriem sa z kopca, na ktorý korčuľujem celý život a uvidím za sebou veľa vecí, veľa dobra, ktoré vzniklo z možno nepodstatných vecí.

Tak si korčuľujem každý večer a myšlienky prúdia za mnou v chladnúcom zvuku. Mušky nechávajú svoje stopy na mojom bielom tričku, cítim ich nárazy na mojej tvári. Vďaka Bohu, že mám okuliare, do očí sa nedostanú.

Pot steká pod tričkom po chrbte, vlasy mám mokré, ale nič z toho nie som schopný poriadne vnímať, nevadí mi to, pokiaľ sa nezastavím.

Slnko zašlo už dávno, skrýva sa za hory a odvahu ukázať v sebe naberie až ráno, keď radostne rozžiari najskôr moje milované hory a potom i údolia s dedinkami ukrytými v nich.

Tma sa pomaly blíži a ja viem, že pokiaľ nemám chuť okoštovať chuť asfaltu medzi zubami, musím sa ponáhľať. Ešte posledná zákruta, do ktorej v plnej rýchlosti vbieham, postupne spomalím a snažím sa ochladnúť. Až teraz si uvedomujem, koľko vody som vypotil, tričko by sa dalo žmýkať.

Únava pomaly dopadá na moje nohy, sadám do auta, ale ruky ešte nechcú šoférovať. Srdce búši až niekde v hrdle, v hlave cítim pulzujúcu krv a znova nachádzam stratené myšlienky, presne tie, ktoré som dal do rúk vetru, nech s nimi naloží, ako vie.

Zostali... ale už nie tak jasné, už zahmlené, myšlienky sú unavené, chcú spať.

Je to krása, užívať si rýchlosť na korčuliach, na kolieskach, ktoré síce nevedia prečo, ale napriek tomu sa krútia.