Mozeme si dat aj diskusiu o alkohole aj ked verim, ze tu asi nebude moc o com diskutovat.

Absinth
4. júla 2010 o 18:35

Tekutý oheň mi pomaly steká hrdlom a cítim opojenie stúpajúce krvou až po uzáver. Dám si ešte jeden a je to lepšie. Už tak nepáli. Zvládnem ešte ďalší, pomaly ho trasúcou rukou prelievam do krištáľovo čistého pohára. Posledná kvapka v tvare perly korčuľuje po hladine, akoby chcela utiecť von. Neutečie, ľad sa pod ňou preborí a hladina stúpne, síce nepatrne, ale stúpne.

Nezvyknem rozlievať. Škoda každej kvapky. Realita pomaly ustupuje preludom. Ja to nevnímam, užívam si chvíľkový pocit nadpozemskej beztiaže. Vychutnávam si zelenkavú farbu v pohári. Kocka cukru pripálená plameňom mení svoju farbu na priesvitno hnedú, pri pohľade zblízka vidno miniatúrne bublinky karamelu. Pomaly sa rozpúšťa v pohári, poháňaná perforovanou lyžičkou v krúživom pohybe. Kolotoč kryštálikov pomaly ustáva, k môjmu nosu sa nenápadne plazí anízová vôňa vyvolávajúca predstavy z detstva. Z močiara sa vynárajú spomienky vo forme rúk, chytajú ma a chcú ma stiahnuť zo sebou. Sú príjemné a krásne, poškvrnené iba tým, že sú to spomienky. Nenechám sa nimi objať, odháňam ich, sekám po rukách palicou a pomaly ich topím v ďalšom pohári. Zaliate ruky sú už nevýrazné a ja začínam vnímať svoje okolie.

Kamenné múry pokryté kópiami gobelínov z pätnásteho storočiana mňa žmurkajú očami lovcov, jednorožec sa bráni, a ja vidím akoby naživo celý dej. Možno tak ho videl autor námetu.

Lovci, vchádzajúci do lesa spolu so psami, majú na hlavách čiapky s dlhými pštrosími perami, vlajú im vo vetre ako listy papradia. Fontána živej vody rozstrekuje do okolia život, napája bažantov, levy, jeleňa a nádherného jednorožca. Ten rozlieva okolo seba svetlo, ktoré páli v očiach a zároveň je nádherne čisté, povznáša svojou jednoduchosťou.

Pomaly sa zakrádajúc temným lesom lovci objavujú fontánu, zvieratá sa plašia, ale lovci majú záujem len o jednorožca. Dlhými kopijami sa ho snažia zraniť, psy mu útočia na slabiny. Jednorožec sa bráni, psov prepichuje svojich zlatým rohom, pritom však pohasína svetlo, ktoré vyžaroval, scéna je temná ako za búrky. Jednorožec zúri, mece sa, ale lovci sú bližšie a bližšie.

Doráňaný jednorožec padá na zem, nevládny, umorený, lovci odháňajú psy a zväzujú ho. Odnášajú ho do hradu, kde ich víta vladár spolu s manželkou. Je im jednorožca ľuto, preto lovcov odmenia a jednorožca umiestnia do ohrady v najkrajšej záhrade na panstve. Je síce v ohrade ale živý. Nemenil by som s ním. Záhrada je plná ovocia, kvetín, ale je temná napriek jednorožcovej prítomnosti. V zajatí pomaly chradne, nežiari ako predtým na slobode.

Oproti mne stojí knižnica. Diela svetových velikánov v nádherných väzbách, od ohňa sa oblyskujú zlaté písmená na bokoch kníh. Je vidno, že sú dosť často používané, niektoré sú položené nabok, z iných trčia záložky. Čo som vlastne čítal naposledy? Dostojevského Idiota? Kniha, ktorá mi pripomína môj vlastný život. Chudák Myškin takisto ako ja sa stával obeťou rôznych hier, narozdiel od neho mám v sebe aj niečo zlé. Skôr by som sa stotožnil s Rogožinom. Šialenec životne potrebujúci mať všetko vo svojich rukách, celý svoj život pevne držať a nenechať sa vláčiť, zároveň schopný obetovať všetko za jeden úsmev.

Oheň z krbu dopadá na kraj knižnice. Sú tam knihy môjho detstva. May, Verne, Sienkiewicz, autori, s ktorými som precestoval celý svet na stoličke alebo v posteli. Potápal som sa s nimi v ponorke, lietal v balóne, jazdil na koni spolu s Winetuom, oslobodzoval zajatcov z rúk Siouxov Ogallalov, zachraňoval osadníkov. Spolu s rytiermi som dobýjal hrady, alebo ich bránil proti Tatárom, Kozákom či Turkom. Nádherné časy nevinnosti a ilúzií. Vtedy som ešte veril na spravodlivosť a česť, dobro víťazilo nad zlom, Popolušky dostávali princov. Neskôr bola realita pre mňa šokom. A teraz už pomaly rezignujem. S prúdom síce neplávam, ale nedokážem ho sám hatiť, strháva ma, topí. Čo sa dá robiť, ľudstvo to chce, chce samozničenie, prečo mu v tom brániť.

Krb postupne dohasína, zima sa mi snaží dostať pod deku a chladí mi horúce čelo. Prihadzujem poleno, oheň za chvílku ožije. Zatiaľ iba oblizuje drevo, po niekoľkých minútach ho začína stravovať. V šlahajúcich krútiacich sa oranžovo modrých plameňoch môžem vidieť nádherné veci. Môj pohľad je už omámený vypitým ohňom, hlava nestíha spracúvať vnemy. Spomienky sa prelievajú jedna cez druhú, nedávajú žiaden zmysel. V ohni sa ku mne blíži prelud krásnej ženy, sadá mi na kolená. Ja sa len sprosto usmievam, neviem čo povedať. Žena ma hladí po vlasoch, po tvári, bozkáva na pery. Keď je však chcem láskanie oplatiť, stráca sa. Rozplýva sa ako dym z cigary, pozvoľna, s vädnúcim úsmevom na perách. Zostáva len pocit nenaplnenej túžby.

Na čele sa mi perlí pot, utieram ho rukávom košele a nalievam si ďalší pohár roztrasenou rukou. Kocka cukru znovu zaškvrčí nad plameňom zapalovača a pomaly sa rozpúšťa ako hodváb v zafírovej tekutine. Necítim si konček nosa, ani uši, pomaly mi odumiera cit v tvári. Skusmo prejdem rukou ponad plameň, nepáli. V krbe prestávam vidieť plamene, zdá sami, že oheň sa mení na zrkadlo a ja vidím sám seba sediac v kresle, ako uriezam ostrým nožom koniec cigary, prechádzam ňou popod nos užívajúc si jej nádhernú vôňu vyzretého tabaku. Strieborný zapalovač rozžiari koniec cigary a z úst a nosa mi ide mliečny dym.

Zaujímavý pohľad na samého seba sa v dyme začína rozplývať, ja si mlčky vychutnávam každé pohladenie dymu v ústach a zavieram oči. Spamäti nahmatám pohár a postupne jeho akvamarínový obsah končí v mojom vnútri. Začínam sa vznášať, pred očami mám farebný kaleidoskop. Spomienky utíchajú, prestávam vnímať aj praskanie ohňa. Zdá sa mi, že padám, neustále a nepretržite padám dolu, tomu pocitu sa nedá zabrániť. Ruky mi oťažievajú, viečka mám z olova. Cigara mi vypadáva z ruky a pomaly na kamennej zemi zhasína. Krištáľový pohár sa mení v tisíc kvapiek ztuhnutých na kamennej podlahe, jantárová farba ohňa sa v nich mieša so smaragdovou zeleňou absintu. Vidím to, akoby som mal otvorené oči, aj keď som už na člne plávajúcom do bezvedomia. Čln sa plaví ďalej a ďalej, pomaly ho strácam z dohľadu. Strácam zároveň aj seba, už necítim nič.

Upadám do stavu absolútnej necitlivosti a prestávam si uvedomovať svoje vlastné ja. Už nie som, už je len nekonečný vesmír a Boh, ktorému sa moje konanie isto nepáči, ale asi jediný ho vie pochopiť. Nechcem sa prebudiť, chcem ostať v tomto stave beztiaže, bezstarostnosti, nevládnosti. Prestávam vnímať čokolvek a strácam vedomie.