Karol Ráhner rád hovoril o „neuchopiteľnom tajomstve“,
ktoré sa dlho zdráhal nazvať Bohom – mal „bázeň pred menom“, skoro
ako rabíni, ktorí len neradi hovoria o svätom, zo strachu,
aby ho nerozdrobili slovami.
  Adorno hovoril „o túžbe po celkom Inom“;
  Werner Heisenberg Ho nazýva „centrálnym poriadkom“ a
Einstein hovorí o „úctu vzbudzujúcej zákonitosti vesmíru“;
Leszek Kolakowski hovorí, že starosti o svet sú len zamaskovanou,
nevedomou starostlivosťou o Boha;
teologovia hovoria o nemožnosti hovoriť o Bohu vecne
a o rovnako nemožnej požiadavke: mlčať o Ňom.
  Martin Buber píše: „ Boh je najzaťaženejším ľudským slovom.
Žiadné iné nie je tak zle znečistené, tak rozorvané....
Ľudské pokolenia naváľala na toto slovo ťažobu svojich
životov a pritlačili ho k zemi; leží v prachu a nesie všetku ťarchu.
Ľudské pokolenie so svojimi náboženskými spolkami toto slovo roztrhali;
Zabíjali preň, aj umierali, preň nesie tieto stopy, aj krv. / ... /
Maľujú grimasy a píšu pod to „Boh“. / ... /
Musíme dbať na tých, ktorí s tým nesúhlasia, ktorí sa postavili na odpor
tomu bezpráviu a neporiadku a tým, ktorí sa pasovali na splnomocnených
„Bohom“; v tom odpore nesmieme poľaviť. My môžeme, to teraz pošpinené a roztrhané zodvihnúť zo zeme a narovnať s veľkou starostlivosťou“.
  To alebo Ten, ktorého nazývame Bohom,
má mnoho mien, ale žiadne Ho neobsiahne, nepopisuje Ho
a ani zďaleka sa Mu nepribližuje.

Voľný preklad.