James Aggrey:

Bol raz jeden sedliak. V neďalekom lese chcel chytiť vtáka,
aby si ho dal doma do klietky. Podarilo sa mu chytiť mláďa
orla. Doma ho zavrel do kurníka spolu so všetkou hydinou.
Orlie mláďa zobalo kukuricu a žralo všetko, čo žerú sliepky -
a to napriek tomu, že orol je kráľom vtáctva.
Ubehlo päť rokov a sedliaka navštívil istý prírodovedec.
Pri prechádzke v záhrade si to návštevník všimol:
"Ten vták tamto, to predsa nie je kura. To je orol!"
"To je možné," odvetil sedliak, "skutočne je to orol. Ja som ho
však vychoval, akoby bol kuraťom. Po toľkých rokoch už nie
je orlom, teraz je kuraťom, rovnako ako každé iné kura -
hoci rozpätie krídiel má takmer tri metre."
"Nie," povedal ornitológ. "Je to orol a orlom vždy zostane.
Má v sebe srdce orla a to ho vynesie vysoko k nebu."
Obaja sa teda rozhodli, že urobia pokus. Prírodovedec zobral
orla, zdvihol ho do výšky a naliehavo sa mu prihováral:
"Pretože si orol, pretože patríš oblohe, a nie zemi, roztvor
svoje krídla a leť!"
Orol však zostal sedieť na zdvihnutej ruke. Trochu rozrušene
sa rozhliadol naokolo. V okamihu, keď jeho zrak padol na
sliepky a uvidel, ako hrabú zrno, skočil späť k nim.
"Nevravel som ti to?" triumfálne zvolal sedliak. "Je z neho
jednoducho kura!"
"To preds nie je možné!" odporoval ornitológ. "To tvoje kura
je orol a orlom vždy ostane! Skúsime to ešte raz zajtra?"
Nasledujúci deň sa návštevník postavil s orlom na strechu
domu. Šepkajúc ho zaprisahal:
"Orol, ak si skutočne orol, rozprestri svoje krídla a vznes sa
do výšky!"
Ale orol len čo pod sebou zbadal sliepky, ako hrabú v mäkkej
zemi, opäť zletel k nim na zem.
Sedliaka to potešilo a opäť cítil, že má pravdu:
"Nevravel som ti to? Z toho zvieraťa sa stalo kura!"
"Nie, nikdy!" nepovolil odborník. "Je to orol a vždy bude mať
srdce orla. Skúsme to ešte naposledy! Zajtra ho privediem
k lietaniu."
Druhý deň obaja, prírodovedec aj sedliak, vstali veľmi skoro.
Vzali orla a išli s ním von z mesta. Šli tak dlho, až kým sa im
z dohľadu nestratili obývané domy. Vydali sa do hôr a vystúpili
na najvyšší vrch. Ranné slnko zaplavovalo hory zlatými
lúčmi.
Keď dorazili, ornitológ zdvihol orla do výšky a povedal:
"Ak si orol, ak patríš oblohe, a nie zemi... rozprestri svoje
krídla a leť!"
Orol sa díval okolo seba. Triasol sa na celom tele, akoby do
neho vstúpil nový život. Ale letieť? Nie, to nie. Potom ho
muž pevne chytil a držal ho priamo oproti slnku, takže sa je-
ho oči mohli naplniť slnečným jasom a pohľadom na šíry
horizont.
A v tom okamihu rozprestrel svoje mohutné krídla, vydal zo
seba typické kli-kli, majestátne natiahol krk a začal mávať
peruťami. A hľa! Vzlietol do výšky a letel stále vyššie.
A letel... a letel... stále ďalej, až sa jeho obrysy stratili
v blankyte oblohy...

Prevzaté z:
Orol a kura
Leonardo Boff