Človek, fungujúci správnym spôsobom má byť človekom citu. Cit je totiž v ľuďoch to najvyššie a je hlasom ich pravej, najvnútornejšej podstaty. Hlasom ich ducha! Okrem citu však máme k dispozícii aj rozum, ktorého hlavným účelom má byť predovšetkým praktická realizácia citových podnetov v hmotnosti.

  Rozum, správne používaný v súlade so zákonmi univerza má byť teda v skutočnosti iba nástrojom ducha v hmotnosti, pretože on sám je len najdokonalejším produktom hmoty – ľudského mozgu. V hmotnom pôvode rozumu sa totiž skrýva jeho obmedzenie. Obmedzenie chápavosti iba na čisto hmotné a preto ním nikdy nebude možne pochopiť skutočnosti, presahujúce hranicu hmotnosti.

  K chápaniu, alebo lepšie povedané vyciťovaniu vecí, nachádzajúcich sa nad hmotou nám majú slúžiť už spomínané, citové schopnosti, ktorými sa prejavuje skutočná ľudská podstata – duch.

  Urobme si malý pokus. Keď ukazujeme na seba a hovoríme: to som ja, dobre si všimnime, kam smeruje náš prst. Určite bude mieriť do oblasti solar plexu, kde sa nachádza sídlo nášho ducha, ktoré bolo ľuďmi už oddávna lokalizované práve v v blízkosti srdca. Dobre si tiež všimnime, že pri podobnej otázke neukazujeme na svoju hlavu, čiže rozum, pretože podvedome cítime, že rozum v nie sme my. Rozum je len nástroj nášho ducha a nie naša pravá podstata.

  Avšak chybou súčasnej civilizácie sa stalo nadradzovanie rozumu nad cit a teda absolútne prevrátenie skutočného vzťahu týchto dvoch základných osobnostných činiteľov. Týmto sa ľudia dostali do tragického nesúladu so zákonitosťami univerza, čo má za následok, že nie sú schopní svojim, hmotnosťou obmedzeným myslením, ktoré z povahy vecí ani nemôže byť iné, chápať a vyciťovať veci vyššie, vznešenejšie a presahujúce hranice hmotného obmedzenia.

  Ešte raz preto treba zopakovať: človek, správne stojaci vo stvorení má byť človekom citu, používajúcim svoj rozum iba ako nástroj v hmotnom svete, ktorý má poslúchať a plniť citové podnety. K tomu sme boli nabádaní už pred 2000 rokmi slovami: Buďte ako deti, inak nevojde do kráľovstva nebeského. Inak sa nestanete pravými ľuďmi.

  Čo ale tvorí podstatu dieťaťa? Je ňou čistá, citová spontánnosť, ešte neskalená nadhodnotením rozumovej zložky jeho osobnosti.

  Žiaľ, ľudia ignorovali túto dobrú radu a preto sa z nich stali svojim vlastným rozumom obmedzené bytosti, stojace nesprávne vo stvorení. Stali sa z nich smiešne karikatúry človeka, neschopné chápať nič, čo presahuje ich úzke, dobrovoľné rozumové obmedzenie.

  Napríklad i obsah a význam tohto textu je možné pochopiť iba ľuďom, u ktorých stoja cit a rozum aspoň do určitej miery v súlade so zákonitosťami univerza.

  Jeho pochopenie je však naopak znemožnené tým, v ktorých vnútri vládne iba rozum, nadradený nad citom. Rozum, ktorý spupne odsúva do ríše rozprávok a nereálnosti všetko, čo nemôže pochopiť z pozície vlastného hmotného obmedzenia.

  Položme si teraz nanajvýš praktickú a potrebnú otázku: Ako môže človek opätovne preduchovniť svoj život, to znamená, ako môže znovu nájsť a prehĺbiť svoje spojenie s vlastným cítením, ktoré je odrazom najvnútornejšieho, duchovného jadra našej bytosti? Odrazom najvnútornejšieho, duchovného jadra našej bytosti, ktorá predstavuje  ten najväčší poklad, aký vôbec máme?

  Čistý cit má v nás stáť na vrchole pyramídy hierarchie všetkých vnútorných hodnôt. Avšak cesta k plnému spojeniu sa s ním vedie cez očistenie mysle! Čistota mysle a myšlienok tvorí nevyhnutný predstupeň k tomuto cieľu. Nadviazanie spojenia so svojim čistým cítením  je preto možné iba človeku, ktorého myseľ je čistá,  a ušľachtilá.

  Predstavme si to tak, že od nášho čistého cítenia nás delí sklená stena. A touto sklenenou stenou je náš rozum, naša myseľ. Ak je táto stena špinavá je jasné, že nie sme schopní vnímať podnety čistých citov, pretože nečistota našej mysle nám to úplne znemožňuje.

  Ak ale začneme so snahou o čistotu mysle, je to ako keby sme začali znečistenú sklenenú stenu umývať. No a postupne, keď vo svojom úsilí vytrváme, je stena čoraz čistejšia a my čoraz jasnejšie a ostrejšie vnímame podnety citu, prúdiace ku nám z našej najvnútornejšej, duchovnej podstaty.
  Ideálom je teda čistá a jasná myseľ, ktorá nám nekalí a neskresľuje citové podnety. Tieto môžeme potom jasne vnímať a samozrejme, mali mali by sme sa podľa nich riadiť a svoje citové hnutia sa snažiť prakticky realizovať vo vlastnom, každodennom živote.

  Lebo práve takýto človek, človek citu, je ideálom človeka budúcnosti. A cesta k tomuto ideálu vedie cez zachovávanie a udržiavanie čistoty našich myšlienok. Čistoty nášho vnútorného života.

Udržiavanie čistoty a ušľachtilosti vnútorného života je teda cestou k znovuobnoveniu plnosti našej citovej schopnosti, prostredníctvom ktorej, ak bude rešpektovaná, sa máme možnosť stať skutočnými ľuďmi, správne stojacimi vo stvorení. Ľuďmi, pred ktorými sa otvorí brána kráľovstva nebeského, ale i brána k šťastnému a harmonickému životu už tu na tejto zemi.  

http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s M.Š.