Počas vigílie zoslania Ducha Svätého v našej farnosti som sa usadila vzadu a sledovala, čo sa bude diať. Bola to totiž moja prvá vigília. Chvíľu som sa pozerala  na prípravy, chvíľu sa rozprávala s Ním. Môj pohľad zablúdil na modlitebnú knižku. Zobrala som ju a začala v nej listovať, bezmyšlienkovite listovať. Oči mi ostali na modlitbe s názvom „ako sa správne modliť“. Ale čo je to vlastne modlitba? Vieme, kedy sa modlíme? Je to len v nedeľu v kostole? Používame slová, ktoré vieme naspamäť? Používame ich zo zvyku? Preto lebo to tak robia ostatní?

Myslím, že sa modlíme častejšie ako sa nám zdá. Každý jeden rozhovor s Bohom je modlitba. Naša modlitba. Bez strachu mu môžeme povedať všetko, zdôveriť sa mu, vyrozprávať... Môžeme mu povedať všetko a mať istotu, že nás vypočuje. Zdôveriť sa mu s vedomím, že nás pochopí. Vyrozprávať bez obáv, že sa od nás odvráti a odíde za niečím „dôležitejším“. Nech mu povieme o sebe čokoľvek, nemusíme mať strach, že nás prestane milovať. Pretože Jeho láska k nám je nekonečná, záleží len na nás koľko z nej chceme prijať.

Kedy sme sa naposledy úprimne modlili? Nie z modlitebnej knižky, ale zo srdca? Kedy sme sa mu naposledy zdôverili s našimi obavami a strachom, ktorý je v nás? S problémom, ktorý nás stretol? Ako často mu hovoríme o našej láske k Nemu? Sme mu vďační za každý jeden deň po jeho boku? Za jeho ruky, ktoré nás nepúšťajú. Za jeho láskavé srdce, ktoré nezrádza a miluje aj keď my nie? Za jeho bezhraničné odpúšťanie našich prešľapov voči sebe, iným, voči Nemu...
Ako často mu ďakujeme za západ slnka, zelenú trávu a čerstvý vzduch...?

Nechovajme sa ako nevďačníci, ktorí si neuvedomujú, čo majú až pokiaľ to nestratia.
Skúsme ďalší deň začať inak, poďakujme mu za každú príležitosť v našom živote. Za možnosť konať dobro, pomáhať iným, príležitosť stretávať sa s Ním. Ďakujeme za dar viery, ktorým nás obdaril. Prosme, aby sme žili svoj život podľa Neho, tak aby sme boli hodní jeho lásky. Aby sme si spolu s našou snahou a jeho nekonečnou láskou zaslúžili večný život po Jeho boku.