Ďalší z tých - pre mňa krásnych - studených dní, kedy máte pocit, že slnko je na oblohe preto, aby sa usmievalo. S každým studeným nádychom si uvedomíte hodnotu okamihu...

Prechádzam cintorínom a rozmýšľam nad osudmi tých, ktorí sú tu pochovaní. Akási postava kráča smerom ku mne. Je to muž, ale...Nie je to jeden z tých, ktorí trávia večeri po práci so svojou rodinou a zaspávajú v teple svojej postele. Nie je to jeden z tých, ktorí sa nemusia báť zajtrajška.
Pomaly prechádza cintorínom so sklonenou hlavou. Keby ju v tej chvíli, ako sme sa míňali na chodníku, zodvihol, uvidel by v mojich očiach ľútosť a súcit. Ale čo by som ja videla v tých jeho? Pevne verím, že nádej zmiešanú v presnom pomere spolu chuťou a vôľou žiť. Odhodlanie - a napriek všetkým bolestiam aj lásku.

Nedávno letel internetom článok, v ktorom bolo písané o štyridsaťročnej žene, vážiacej iba 27 kilogramov. Zo začiatku normálne dievča prepadlo anorexii. Mnohí ľudia jej v komentároch venovali niekoľko odsudzujúcich, ba priam urážlivých názorov. Je sama a nemá pri sebe človeka, o ktorého by sa mohla oprieť. Napriek tomu verí, že jedného dňa svoj boj vyhrá a opäť bude normálne žiť.  

Obaja títo ľudia majú v sebe nádej. Keby ju nemali, neboli by. Každý z nich verí, že príde deň, kedy sa už viac nebudú trápiť nad prítomnosťou a stane pre nich darom. Ak je človek veriaci, o to ľahšie znáša životné skúšky a ťažké okamihy, pretože Boh je pre neho usmiatym slnkom a hodnotou okamihu.
Nie naša „nezávislosť na nikom“ z nás robí silných ľudí - ale nádej, ktorú prežívame v Bohu.

„Kristus priniesol novú radosť. Radosť, ktorá nachádza v kríži svoj zdroj a nádej, že neskončí ani smrťou, že bude večná.“ (Raniero Cantalamessa)