O neoceniteľnej hodnote slova som sa naposledy presvedčila vďaka takmer cudziemu človeku. Nepoznáme sa dlho, ale slová, ktoré mi boli adresované mi dodnes rezonujú v hlave. Najčastejšie si ich opakujem vtedy, keď mi je naozaj ťažko, keď nemám silu ísť ďalej, chcem všetko vzdať... len tak padnúť a už nevstať ba čo viac, ani sa o to nepokúsiť. Vtedy sa mi akosi samé od seba začnú vynárať pred očami a ja opäť raz vidím dôvod prečo pokračovať, prečo to zase skúšať, prečo sa nedať odradiť od vytúženého cieľa. Len pár slov od cudzieho človeka má takúto neuveriteľnú silu. Čo potom dokážu slová našich najbližších?
Ale všetko sa to musí niekde začať. Ak ja sám nie som schopný, či ochotný adresovať niekomu slová vďaky, útechy, podpory... môžem potom čakať niečo podobné od ostatných?
Keďže som sľúbila, že takéto hodnotné slová budem šíriť ďalej, rozhodla som sa takouto formou vyzvať vás k tomu, aby ste sa nebáli a mali odvahu obdariť svojich blížnych obyčajným ľudským slovom.
