duálnej operácie, kde je eliminované tajomno, všetko mätúce - čokoľvek
desivé, neznáme alebo pre nás nepohodlné. Dualistické myslenie nie je
cele prítomné Prítomnosti, ale je len veľmi obmedzeným spôsobom
chápania, ktorý podlieha našej starostlivej kontrole. S takýmto
softwarom nemôžeme dosiahnuť nekonečno, Boha, milosti, milosrdenstvo
či lásku - všetko to, čo je pre nás tak dôležité, čo tak nutne
potrebujeme! Vari by ste so mnou nesúhlasili, keď prehlásim:
"Nemohol by som rešpektovať žiadneho Boha, ktorého by som si dokázal
predstaviť"? Svätý Augustin povedal v piatom storočí to isté:
"Pokiaľ tomu rozumiete, nie je to Boh" /Si comprehenderis, non est Deus/.
Asi takto si Boha ctil a odovzdával sa Mu, sám Ježiš. Som presvedčený,
že väčšina katolíkov prestala čítať Bibliu jednoducho preto, že toľko
jeho výrokov je veľmi enigmatických a mätúcich. Keby bol býval
presvedčený o dokonalej zrozumiteľnosti svojich výrokov, potom by iste
nebolo možné povedať, že bol dobrým v komunikácií, a to dokonca
ani vo svojej dobe. Protestanti trvali na čítaní a štúdiu Biblie, vďaka Bohu,
ale neskôr nadobudli presvedčenie, že práve oni vlastnia tu jedinú správnu
interpretáciu, a ignorovali mnoho ďalších výkladov. Dokonca aj vtedy,
čo Ježiš tak často /sedemkrát len v trinástej kapitole Matúša/ učil,
že Najtajomnejšia realita /ktorú nazval "kráľovstvo"/ je vždy ako niečo -
čo je jasné podobenstvo alebo metafora, pozývajúca k ďalšej ceste a novým
skúsenostiam, nie idea a definícia, ktoré by mohli byť hodnotené ako
správne alebo nesprávne.
Ježiš sa často vyjadruje prostredníctvom podobenstiev, príbehov,
aforizmov, mnohokrát hovorí vo veľmi nejasných hádankách /napríklad
"Lebo mnohí sú pozvaní, ale málokto bude vybraný."/ To nie je prejav,
ktorý by vyhovoval systematickým mysliteľom. Keby som bol odovzdával
práce, ktorým sa dá tak ľahko nesprávne porozumieť a ktoré sú dokonca
kacírske ako väčšina Ježišovho učenia, nikdy by som nezložil žiadnu
skúšku z teológie. Iste mu na presných slovách príliš nezáležalo,
veď ináč by sa naučil hovoriť grécky, namiesto toho, aby používal
filozoficky nepresnú a veľmi rozdielnu aramejčinu.
Pre naše účely by som rád upozornil na jeden výrok v Lukášovom evanjeliu,
ktorý pokladám za kľúčový - znie takmer ako výrok zenového majstra,
možno by to niekto povedal. Ježiš hovorí zároveň k farizejom a tiež
k učeníkom, teda k zasväteným i k nezasväteným.
Odpovedá im na otázku, kedy príde Božie kráľovstvo, tvrdí,
že o Najtajomnejšej realite sa "nedá povedať:
´Hľa, tu je´! alebo:´Tamto je´!"
a tak nás odvádza od našej typickej pripútanosti na čase.
"Lebo Božie kráľovstvo je medzi vami!"/Lk 17,21/. Keď sa ľudia priveľmi
sústredia na zvláštne obdobia, sviatky, bohoslužby a liturgické obdobia,
zabúdajú, že Boh sa odohráva teraz a tu. Prestavajú žiť v prítomnom okamihu
a čakajú na Vianoce či Veľkú noc, na nedelné ráno alebo na niejaký vzdialený
deň, keď azda príde osvietenie /porovnaj Ko 2,16-19/.
Potom sa Ježiš podobným spôsobom vyjadruje o mieste. O svojom druhom
príchode hovorí:
"Povedia vám: ´Hľa, tam je, hľa, tu; zostaňte domaAkonáhle sa Božie dielo príliš lokalizuje do jedného
a nechoďte za nimi."
miesta, do omše, do sviatostí alebo do akejkoľvek udalosti, veľmi ľahko
dôjdete k uzáveru, že inde Boh nieje - alebo ešte horšie, že nieje vždy
a všade dostupný.
Ježiš relativizuje čas a priestor, a robí tak niečo podobné ako
Eckhart Tolle, ktorého Moc prítomného okamihu zaujala toľko dnešných ľudí.
Privádza nás hľadať Absolútno inak než prostredníctvom "určitých myšlienok".
Každý dobrý duchovní učiteľ musí prekonať priestor i čas, lebo inak nie je
schopný odovzdať vám zmysel pre večnosť a pre to, čo je naozaj Skutočné.
Povedal by som, že toto je to podstatné. Nedobrí duchovní učitelia vždy
hovoria "iba" tu a "iba" tam, napríklad "iba" v mojej cirkvi". Dobrá
duchovná náuka hovorí "vždy" a "všade".
Ježiš tento dialóg uzatvára tým najpôsobivejším veršom.
" A učeníkom povedal: Prídu dni, keď si budete žiadať/Lk 17,22/
vidieť jeden z dní Syna človeka, ale neuvidíte."
Je to súd nad všetkým náboženstvom, ktoré je chytené do pasce uvažovania
typu tu alebo tam, teraz alebo potom. A ešte niečo horšie, v našej duchovnej
slepote sme často kritizovali za duchovnú slepotu iných ľudí - napríklad,
"tých nepoučiteľných Židov" alebo "tých katolíkov", a takto sme prišli
o to hlavné, totiž o premieňajúce posolstvo pre nás samých. V oboch týchto
pasážach Ježiš presne reprodukuje sanskrtské neti, neti starovekého
hinduizmu. "Ani toto, ani tamto" bola náuka dávnych mudrcov,
ktorá mala chrániť nevysloviteľnosť a nepoznateľnosť posvätna.
Ježiš spochybňuje, že by organizované náboženstvo mohlo mať schopnosť
kontroly nad vzťahom medzi človekom a Bohom, pretože z Ježišových slov
plynie, že Boh je teraz i vždycky, tu i tam, a že všetke pokusy o jeho
ovládanie, o kúpu a následný predaj v ktoromkoľvek chráme sú márne.
Ochraňuje Boha a jeho zvrchovanú slobodu byť tam a vtedy a tým,
kde a kedy a kým chce byť.
Dobrá teológia vždy chráni úplnú Božiu slobodu
a nežiada, aby Boh dodržiaval naše pravidlá. Ježiš presne v tomto duchu
niekoľkokrát prehovoril v Jánovom evanjeliu:
"Vietor veje, kam chce;/Jn 3,8/
počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha."
Alebo:
"Ježiš jej odpovedal: Ver mi, žena, že prichádza hodina,/Jn 4, 21-24/
keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.
Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme,
pretože spása je zo Židov. Ale prichádza hodina — a už je tu —,
keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde.
Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú,
musia sa klaňať v Duchu a pravde."
voľný preklad
Richard Rohr
Kol 2,16-19
Nech vás teda nikto nesúdi za jedenie a pitie ani za sviatky, novmesiace, ani za soboty.
To sú tiene budúcich vecí, ale skutočnosť je Kristova.
Nech vás nikto nepripraví o odmenu samoľúbou poníženosťou a uctievaním anjelov,
keď sa bude zaoberať tým, čo videl, nemiestne sa nadúvať svojím telesným zmýšľaním.
----------------------------------------------------------------------------------
Ježiš spochybňuje, že by organizované náboženstvo mohlo mať schopnosť
kontroly nad vzťahom medzi človekom a Bohom, pretože z Ježišových slov
plynie, že Boh je teraz i vždycky, tu i tam, a že všetke pokusy o jeho
ovládanie, o kúpu a následný predaj v ktoromkoľvek chráme sú márne.
Ochraňuje Boha a jeho zvrchovanú slobodu byť tam a vtedy a tým,
kde a kedy a kým chce byť. Dobrá teológia vždy chráni úplnú Božiu slobodu
a nežiada, aby Boh dodržiaval naše pravidlá. Ježiš presne v tomto duchu
niekoľkokrát prehovoril v Jánovom evanjeliu:
"Vietor veje, kam chce;
počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha." /Jn 3,8/
Alebo:
"Ježiš jej odpovedal: Ver mi, žena, že prichádza hodina,
keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.
Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme,
pretože spása je zo Židov. Ale prichádza hodina — a už je tu —,
keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde.
Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú,
musia sa klaňať v Duchu a pravde." /Jn 4, 21-24/
Ako sme mohli tak jasným pasážam nesprávne rozumieť? Z nejakého
dôvodu sme zabudli, že kedykoľvek Boh odpúšťa alebo preukazuje svoje
milosrdenstvo, porušuje pritom svoje vlastné pravidlá, je nedôsledný,
rozporuplný a akosi nedualistický. Akonáhle ste poznali milosť, s vaším
svetom postaveným na zásade "oko za oko" je raz navždy koniec:
Boh je všade a vždy a škandalózne prítomný i v našom zlyhaní a hriechu.
Pokiaľ Je Boh skutočne víťaz, ako by to mohlo byť inak? Skutočne
neexistuje miesto, kde by Boh nebol. Evanjelia nikdy nehovoria o tom,
že by Ježiš niekomu priznával prednostné právo na zázračné vyliečenie:
nezaručuje ho príslušnosť k správnej skupine, morálne zásluhy, chodenie
do správneho kostola, kódexy mravnej čistoty, jednoducho nič - len
samotná túžba. Nespoliehajte sa v tomto na moje slová: overte si to sami.
Ježiš vlastne hovorí, že keď je Boh všade, potom nie je na žiadnom
mieste výlučne. Nám cirkevným zamestnancom sa to zväčša nepáči.
Každý pokus o organizovanie skúsenosti s Bohom smeruje k nevedomému,
nič menej eminentnému záujmu o zachovanie dualistického myslenia ľudí,
ktorí sa preto cítia trochu menej istí, pokiaľ ide o milosť,
milosrdenstvo a odpustenie.
Skupiny sú ďaleko viac súdržnejšie, keď existuje jasné
a definované "ja" a "oni" a keď sme my ti lepší.
Lepšie tomu rozumejú konzervatívci než liberáli. Náboženstvo založené
na vine, jasne vyznačené hranice a pocit zahanbenia, fungujú výborne,
ak je potrebné udržať vojsko v línii. Samozrejme, pokiaľ je "Boh
kráľom celej zeme" a je "milosrdný", ako to vyjadruje Biblia toľkými
rôznymi spôsobmi, potom je tento prístup s konečnou platnosťou
nepriechodný. Kde končí záslužnosť a začína nehodnosť? Kde je hranica
medzi tými, ktorých Božie milosrdenstvo zachránilo, a tými, ktorých
nezachránilo? Kto sú ti čistí?
Spomínam si, že ako katolícky chlapček som bol preškolený
z Baltimorského katechizmu. Jedná z prvých otázok /č.16/ bola:
"Kde je Boh?". A celý zostatok knihy potom vytrvale hlásal, že to s tou
všadeprítomnosťou vlastne nie je pravda! Boh je v skutočnosti len
u katolíkov, v našich kostoloch, teda naozaj len vo svätostánku,
a to iba, keď kňaz slúži platnú omšu, a i potom je k dispozícií iba
dobrým ľuďom, ktorí dodržujú pravidlá. Vždy sme Boha dokázali omnoho
ľahšie "zväzovať", ako "rozväzovať" - robiť ho dostupným, i keď nám
Ježíš dal obe moci /Mt 16, 19/. Z niejakého dôvodu skutočne nechceme,
aby bol Boh všade, ale iba tu, a to samozrejme končí tak, že Boha
strácame aj mi samotní.
Úbohý Boh to mal, ako sa zdá, vždy veľmi ťažké, keď prejavoval
lásku a milosrdenstvo hriešnikom, napriek tomu, že podľa Ježiša
je práve toto najvlastnejším Božím zamestnaním /Rim 3,9/ Namiesto
vytvárania takých prekážok musíme začať vyrovnávať chodníky, zasypávať
priepasti a vyrovnávať hory a pahorky, ako to robil Ján Krstiteľ /Lk 3,5/.
Keď chrámové kňazstvo začalo robiť z Boha niekoho elitného a vzdialeného,
Jan proste zišiel k rieke a polieval skrúšených ľudí obyčajnou vodou.
Preto ho tak isto Ježiš o jeho neobvyklú službu požiadal. Jeho
iniciačný obrad bol spaľjúcou kritikou chrámu či oficiálnych požiadaviek
s poukazom na to, že kňazi nechápu podstatu vecí.
Prečo Ježiš podstúpil tento neoficiálny rituál? Snažil sa nám tým
niečo povedať? Môže to byť tak, že Ježiš a všetci duchovní majstri
sa pokúšajú o dosiahnutie takéhoto neužitočného, nebezpečného
a "nejasného" spôsobu myslenia? Vari Ježiš nevie, že nič nemôže trvať
bez podpory organizácií a inštitúcií? Nevie snáď Ježiš, že ak má spoločnosť
držať pokope, potrebujeme, poriadok, zákony a pravidlá? Zaiste to
všetko vie, vie však tiež, že jediným merítkom a kritériom pre du-
chovné veci je nekonečný Boží súcit /Lk 6,36 Lk 15/, nikdy nie naša
schopnosť rozumieť mu alebo perfektne naň reagovať. Vie, že Boh
nás nemiluje preto, že sme tak dobrí. Boh nás miluje, pretože Boh je
dobrý. To je úplne niečo iné.
voľný preklad
Richard Rohr