Židovský filozof a zakladateľ frankfurtskej školy Max Horkheimer napísal, že cirkev a náboženstvo
so svojimi rituálmi a dogmami mali v spoločnosti úlohu udržovať živú túžbu po niečom "celkom inom",
aby človek nebol pohltený politikou a ekonomikou. Podľa neho, má cirkev úlohu chrániť vo svete
a v človeku zmysel pre posvätno, aby tu zostala oblasť, ktorej sa nedá zmocniť. Tým spoločnosti
preukazujú dôležitú službu. Avšak bez túžby po "celkom inom" sa spoločnosť ľahko zmení v autoritársku,
pretože sa usiluje o manipuláciu s človekom.
Vždy ma hnevá , keď cirkvi príliš moralizujú a hovoria, že je svet bezbožný a že máme proste viac veriť.
Ľuďom to neosoží. Ako máme v tomto sekularizovanom svete ukázať, že náboženstvo je oslobodzujúcou cestou?
Náboženstvo ma chráni pred pokušením, aby sa ma celkom zmocnil štát, alebo ekonomika. Ukazuje mi,
že moja dôstojnosť je nedotknuteľná, že je vo mne niečo, k čomu tento svet nemá prístup. Otázka po Bohu
má zostať otvorená. Potom aj spoločnosť zostane otvorená inej dimenzii. Bez Boha sa spoločnosť musí rozpadnúť,
alebo ju zotročia mocní.
.....
Ansel Grun:
Usilujem sa ľudí privádzať k tomu,
aby sa dotkli jadra svätosti,
v ktorom svet a ľudia nemajú nijakú moc,
v ktorom sme slobodní,
uzdravení, nenároční a autentickí.
x
2. Mystik
Tretie nebo
Nedajte sa odradiť slovom "mystik". Je to jednoducho niekto, kto pokročil od obyčajného vieroučného systému alebo členstva
v organizácií k skutočnej vnútornej skúsenosti. Všetky duchovné tradície sa zhodujú v tom, že taký posun je možný, žiadúci
a pre každého užitočný. Vlastne sa zdá, že podľa Ježišových slov ide práve o toto! (porovnaj napr. J 10,19-3)
19 Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka.
20 Mnohí z nich hovorili: "Je posadnutý zlým duchom a šalie: Čo ho počúvate?!"
21 Iní namietali: "To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?"
22 V Jeruzaleme boli práve sviatky Posvätenia chrámu. Bola zima.
23 Ježiš sa prechádzal v chráme v Šalamúnovom stĺporadí.
24 Obstúpili ho Židia a hovorili mu: "Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene."
25 Ježiš im odvetil: "Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca,
26 ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec.
27 Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.
28 Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.
29 Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky.
30 Ja a Otec sme jedno."
Niekto tento posun nazýva obrátením, iní mu hovoria osvietenie, premena či svätosť. Je to Pavlovo "tretie nebo",
kde "počul nevýslovné reči, ktoré človeku neslobodno vypovedať." /2 Kor 12,4/
Či si to uvedomujete alebo nie, až veľa organizovaných náboženstiev má eminentný záujem na tom, aby vás udržali v prvom
či druhom nebi, kde sa všetko dá vyjadriť známymi výrazmi a všetko sa dá považovať za isté. Ste vedení k tomu, aby ste chodili
do kostola, a my kňazi tak máme postarané o robotu.
Obvykle za tým nie je zlý úmysel; druhých jednoducho môžete doviesť len tam, kam ste sami došli. Ako uvidíme neskôr,
tí, čo sa zmenili, menia iných. Z povrchného spôsobu, akým mnohí kňazi hovoria o tom, čo vždy ostáva tajomstvom, je jasné,
že nikdy sami nezažili tretie nebo, a nemôžu teda učiť to, čo sami nepoznajú. Teologické vzdelanie bez duchovnej skúsenosti
nevedie k životu.
Teraz sme pripravení k tomu, aby sme si západ slnka dokázali vychutnať, bez toho aby sme ho pritom dokazovali alebo dokonca
popisovali. Jednoducho sa tým len tešíme - a omnoho viac!
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
Voľný preklad
x
3. Dnešná doba a fundamentalistická myseľ
......
Vo svetle preťaženia informáciami ľudia hľadajú niekoľko istôt, ktoré im pomôžu definovať seba samých.
U mnohých náboženských vodcov vidíme dokonca fundamentalizmus, ktorý slúži ich kultúrnemu alebo politickému
ponímaniu sveta. Toto sledujeme aj na najnižších stupňoch náboženstva, kde sa Boh používa na ospravedlnenie
násilia, nenávisti, predsudkov a presadzovania vlastných metód.
V súčastnosti to asi zreteľnejšie vidíme v islame ako u nás, ale v skutočnosti je to všade.
Myseľ fundamentalistu je rovnaká v židovstve, kresťanstve, islame aj u sekulárnych fundamentalistov,
ako sú ateisti, militaristi a tí, čo si myslia, že trhová ekonomika spadla z neba.
Fundamentalistická myseľ má takú záľubu v odpovediach a vysvetleniach, že svojhlavo ignoruje proces,
ktorým dejiny k týmto vysvetleniam dospeli, ako aj to, že tieto vysvetlenia sú väčšinou samoúčelné.
Na druhej strane veľká spiritualita vždy hľadá rovnováhu medzi protikladmi, veľmi nenápadnú, ale kreatívnu rovnováhu.
Ako povedal William Johnston:
"Vierou objavujeme hlbokú ríšu ľudskej duše, ktorá prijíma paradox s pokorou."
Keď sa príliš vychýlime do jednej či druhej strany, budeme buď príliš spravodliví, alebo príliš skeptickí
či cynickí. Musí existovať zdravá stredná cesta a ja verím, že tú cestu spolu hľadáme tým, že sa snažíme obsiahnuť
potrebné svetlo a nevyhnutnú tmu.
Pevne verím, že sa nebudeme snažiť uspokojiť náš zmätok predstieraním, že máme absolútne a isté odpovede,
keď ani Biblia nám ich nikdy veľa nesľubovala.
......
Európa bola tým kontinentom, o ktorom sme si mysleli, že ho ako kresťania máme vo vrecku. Pozrime sa dnes
na naše prázdne kostoly!
Ľudskú zmätenosť nemôžeme uspokojiť predstieraním, že máme všetko pod kontrolou, ale len tým,
že ľudí naučíme úprimnému a pokornému procesu učenia sa a počúvania. ..... Iba vtedy ľudia dosiahnu múdrosť
s pokojom a súcitnosťou.
Potom sa vyhneme hnevlivým prehnaným reakciám voči autorite a múdrosti, ktorá bola ľuďom nanútená bez možnosti
spoznať proces, ktorý k nej viedol. Vonkajšia autorita musí stáť na základe vnútornej autority.
Pavol v Liste Rimanom cituje:
"Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci" /Rim 10,8/
ako odpoveď na výzvu z Knihy Deuteronómium, ktorú by som rád zopakoval: "Nehovor vo svojom srdci:
Kto vystúpi do neba?, totiž priviesť dolu Krista"/10,6/.
Tajomstvo vtelenia je práve toto premiestnenie Boha
sem dolu na zem raz a navždy.
Náboženstvo s kontinuálnou vertikálnou hierarchiou len vytvára veľmi pasívne, pasívne závislé
a pasívne agresívne kresťanstvo.
Boh prekonal túto priepasť tým, že do nás vložil organický zdroj:
"Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam,
nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách,
aby si mohol vravieť: ,Ktože vystúpi za nás do neba
a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť,
aby sme ho plnili?´ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral
a nepovedal: ,Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho
prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?!´
Naopak, veľmi blízko sú tie slová; /sú/ v tvojich ústach,
v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil" /Dt 30, 11-14/.
Židovsko-kresťanská tradícia nemala byť záležitosťou podávanou zhora nadol, ale naopak, organickým stretnutím
vnútornej Vedomosti, ktorú môžeme nazývať Písmo a Tradícia. Naše rozpory týkajúce sa Písma a Tradície pramenia z toho,
že sme sa súbežne nenaučili rovnako dôležitému procesu modlitby.
prevzaté a krátené
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita
x
4. Viera zajtrajška
Ak sa z tohto pohľadu pozrie svet na kresťanov, zbadá z väčšej časti ľudí, ktorí obhajujú a chránia sami seba
a nie ľudí, ktorí sa vydávajú na cestu ako Abrahám. Abrahám, "otec viery", zanecháva to, čo mal isté,
a vymieňa za to, čo nemá isté. Jeho jediným dôvodom bolo prisľúbenie, prisľúbenie toho, čo počul vo svojej duši.
Zdá sa mi, že to, čím sa musí líšiť viera budúcnosti od tej dnešnej, je istý druh hlbokej dôvery.
Táto dôvera musí byť konkrétna a osobná. Budeme musieť dôverovať takým spôsobom, že prekonáme potrebu vyhrať,
alebo mať pravdu. Ježiš nám nepovedal, že musíme mať pravdu, ale že musíme milovať. Európske dejiny
sú tragickým príkladom ľudí, ktorí chceli mať pravdu miesto toho, aby milovali. Už si nemôžeme dovoliť ani jeden
deň v našom živote zísť z cesty k Pánovi a jeho putovaniu, z jeho cesty. Dôvera, ktorá sa od nás bude žiadať,
bude od nás chcieť, aby sme hľadali jednotu na hlbšej rovine ako doteraz. Len ak to dokážeme v našom vlastnom vnútri,
môžeme to robiť aj navonok. Ak som urobil cestu dovnútra, do mojej vlastnej duše, a som schopný prijať svoje temné
stránky, potom budem v stave prijať aj temné stránky iných. V našom spoločenstve máme jedno trvalé príslovie:
"Radšej budem robiť niečo nedokonalé v jednote, ako niečo dokonalé oddelene." Lebo to najdôležitejšie, čím chce Boh
obnoviť a posvätiť zem, je jednota. Nech sme kdekoľvek, práve v tom okamihu sa musíme pokúsiť vytvoriť jednotu.
Dôvera, ktorá bude od nás v Cirkvi budúcnosti vyžadovaná, pozostáva v tom, že budeme vedieť brať Boha vo svete
a v dejinách vážne. Musím byť v stave veriť v to, čo počujem - a potom v súlade s tým konať, čo verím.
A to ma niekedy oddelí - dokonca aj od tých, ktorých milujem. Takáto viera bude musieť byť tak silno zakorenená
vo vnútornej autorite, v tejto "duši", že premôže aj protirečenie blízkych a zrelších priateľov. Budeme musieť
natoľko veriť svojej vnútornej skúsenosti, že nebudeme musieť každého ťahať na svoju stranu, aby sme uverili sami sebe.
Musíme dostatočne dôverovať, aby sme odolali cynizmu, smrti a hnevu, ktoré vychádzajú z nášho vnútra.
prevzaté
Richard Rohr
x
5. Neodmietnuť hovoriaceho
Hebrejom 12; 25-29
25 Dajte si pozor, aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí.
Veď ak neunikli tí, čo odmietali toho, ktorý hovorí Božiu vôľu na zemi,
o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, čo hovorí z neba.
26 Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje:
Ja ešte raz zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom.
27 A toto "ešte raz" naznačuje premenu toho, čo je otrasiteľné,
lebo je stvorené, aby ostalo to, čo je neotrasiteľné.
28 A tak keďže prijímame neotrasiteľné kráľovstvo, zachovávajme si milosť
a pomocou nej slúžme Bohu s úctou a bázňou, aby sme sa mu páčili.
29 Veď náš Boh je stravujúci oheň.
x
6. Druha reformácia
Karl Ráhner, nemecký jezuita, povedal, že v cirkevných dejinách boli dve veľké krízy. K prvej kríze došlo,
keď boli prví kresťania nútení opustiť jediné spoločenstvo, ktoré dovtedy poznali - synagógu, a tak zbadali,
že nie sú len židovskou sektou. Očakával som, že povie, že druhou bola reformácia. To však nepovedal.
Z mnohých pohľadov je reformácia len odrazom európskych dejín a kultúry. Reformácia nám vlastne nedokázala dať
naozaj radikálne nový obraz o Cirkvi. Nebola nejakou prevratnou reformáciou lásky. A to je vlastne jediná reformácia,
o ktorej sa oplatí hovoriť. Rahner hovorí, že druhá kríza sa uskutočňuje práve teraz, a že my sme uprostred nej.
Až v našej dobe sa totiž Cirkev stáva univerzálnou, obopinajúcou svet. Cirkev, ktorú sme doteraz poznali, bola až príliš
spútaná európskym spôsobom kladenia otázok a výrazne racionálnym výkladom Písma. A teraz sa v našej dobe uskutočňuje nová
Cirkev. Nedeje sa to však zhora, cez hlavu, ale zdola, cez lásku. Najjednoduchšie to bude možné vyjadriť takto:
Kríza dnešnej Cirkvi je krízou zbožnosti, krízou modlitby. Naši ľudia jednoducho nevedia, ako sa modliť. Ako však môže
jestvovať kresťanstvo, keď sa ľudia nevedia modliť? Preto hovoríme o duši. Preto hovorím o onom mieste slobody,
z ktorého stredu vyjadrujeme naše najhlbšie, vnútorné ja. Zdá sa, že Kristus v našej dobe volá Cirkev naspäť k sebe.
Nevolá nás k úspechu alebo k veľkým počtom. Povoláva nás k poslušnosti a k vernosti. Nemôžeme sa starať o to, či v to
každý verí. Jediné, čo vieme, je, že musíme robiť, čo sme počuli. V 11. kapitole Listu Hebrejom autor hovorí:
Viera je istota o veciach, ktoré túžobne očakávame, a presvedčenie o veciach, ktoré nevidíme.
V ďalších kapitolách vymenúva veľkých hrdinov viery. Na konci hovorí, že všetci títo ľudia umreli bez toho, aby zažili
naplnenie prisľúbenia. A my povieme:"Čo? Myslel som si, že pointa viery spočíva v tom, že to funguje!" Viera nie je na nič dobrá.
Viera je viera. Viera je cieľ v sebe samej. Viera je tu kvôli vnútornému životu. A tí, ktorí majú dar viery, môžu vidieť
všetky možnosti. Nielen čo je možné a praktizovateľné, ale aj k čomu ma Boh povolal. Táto viera nikdy nebude vyzerať zmysluplne,
iba že by sme Božiu lásku videli a zažili. Keď sme túto lásku zažili, potom máme naozaj istotu, ktorá nám dovoľuje byť nepoistenými.
To je Cirkev, ktorú, ako verím, vytvára Ježiš v našej dobe. Vytvára ju z väčšej časti v mladých ľuďoch, ktorí vedia byť
zraniteľní, ktorí vedia byť bezmocné deti schopné dôverovať. Myslím, že som možno riadny luterán, keď hovorím:
Sola fide!
- Rozhodujúci bod je viera.
prevzaté
Richard Rohr
x
7. Čas premien
... , neexistuje nič, čoho by sme sa na Bohu mali báť.
Veď aj jeho dych je totožný s odpustením a božským
šalom /porov. Jn 20, 20-23/.
Ak je zmŕtvychvstalý Ježiš konečným zjavením
prirodzenosti Božieho srdca, potom odrazu zistíme,
že žijeme v bezpečnom a nádhernom svete.
Nie Boh sa však zmenil alebo že by bol hebrejský
Boh iný ako Boh Ježiš, to my rastieme,
keď prechádzame týmito textami a prehlbujeme
svoju skúsenosť. Boh sa nemení, ale to my potrebujeme
dlhý čas premien, kým budeme pripravení na stretnutie
s takýmto Bohom. Zostaňte verní textu a svojmu
vnútornému životu s Bohom a vaša kapacita pre Boha
sa zväčší a prehĺbi. Ak však pri čítaní hľadáte
určité výroky, ktoré vás rýchlo presvedčia o vašom
"falošnom ja", akoby každý riadok v Biblii
bol dogmatickým vyhlásením, nielenže sa zastaví váš
duchovný rast, ale stanete sa pre seba samých
aj pre ostatných toxickou osobou.
Tak ako nás Biblia prevádza rôznymi stupňami
vedomia a dejín spásy, aj my sami potrebujeme dlhý čas
na to, aby sme sa preniesli cez našu potrebu byť
dvojtvárnymi, posudzovať, osočovať, zastrašovať,
obviňovať, žiť v egocentrizme a zásluhovosti.
Text v pohybe odráža a mapuje naše vlastné ľudské
znovuzrodenie a zobrazuje všetky tieto stupne vývoja
prostredníctvom Biblie!
Ponúka zrelé aj nezrelé odpovede takmer na všetko
a my sa musíme naučiť rozpoznať medzi nimi rozdiel.
Prevzaté
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita
x
8. Jeho meno
Karol Ráhner rád hovoril o „neuchopiteľnom tajomstve“,
ktoré sa dlho zdráhal nazvať Bohom – mal „bázeň pred menom“, skoro
ako rabíni, ktorí len neradi hovoria o svätom, zo strachu,
aby ho nerozdrobili slovami.
Adorno hovoril „o túžbe po celkom Inom“;
Werner Heisenberg Ho nazýva „centrálnym poriadkom“ a
Einstein hovorí o „úctu vzbudzujúcej zákonitosti vesmíru“;
Leszek Kolakowski hovorí, že starosti o svet sú len zamaskovanou,
nevedomou starostlivosťou o Boha;
teológovia hovoria o nemožnosti hovoriť o Bohu vecne
a o rovnako nemožnej požiadavke: mlčať o Ňom.
Martin Buber píše: „ Boh je najzaťaženejším ľudským slovom.
Žiadne iné nie je tak zle znečistené, tak rozorvané....
Ľudské pokolenia naváľala na toto slovo ťažobu svojich
životov a pritlačili ho k zemi; leží v prachu a nesie všetku ťarchu.
Ľudské pokolenie so svojimi náboženskými spolkami toto slovo roztrhali;
Zabíjali preň, aj umierali, preň nesie tieto stopy, aj krv. / ... /
Maľujú grimasy a píšu pod to „Boh“. / ... /
Musíme dbať na tých, ktorí s tým nesúhlasia, ktorí sa postavili na odpor
tomu bezpráviu a neporiadku a tým, ktorí sa pasovali na splnomocnených
„Bohom“; v tom odpore nesmieme poľaviť.
My môžeme, to teraz pošpinené a roztrhané zodvihnúť zo zeme
a narovnať s veľkou starostlivosťou“.
To alebo Ten, ktorého nazývame Bohom,
má mnoho mien, ale žiadne Ho neobsiahne, nepopisuje Ho
a ani zďaleka sa Mu nepribližuje.
x
9. Vnútorná cesta
Úžasný zázrak biblického zjavenia, ... ,
je, že Boh je úplne iný, ako sme si predstavovali.
Parafrázou výroku istého kvantového fyzika na tému
univerza to možno vyjadriť takto:
"Boh nie je len zvláštnejší, ako si myslíme,
on je zvláštnejší, ako si dokážeme predstaviť."
Boh nie je zlou správou, práve naopak,
on je neuveriteľne potešujúcou a dobrou správou.
Walter Brueggemann vo svojej knihe
Theology of the Old Testament /Teológia Starého zákona/
to nazýva "krédom piatich adjektív",
ktoré sa neustále opakujú v hebrejskom Písme.
Tento Boh, tak ako ho Izrael a Ježiš spoznali,
sa opisuje ako "milosrdný, milostivý, verný, zhovievavý,
a láskavý". Trvalo nám dlhý čas vôbec uveriť,
že by to mohlo byť možné, ale jedine
tí to skutočne spoznajú, ktorí úprimne hľadajú,
modlia sa a často trpia.
To je tá "ostrá čepeľ zážitku", ...
Bez vnútorného zážitku je tých päť adjektív
len päť nábožných slov. Bez tvojho vnútorného zážitku
s takýmto Bohom bude väčšina náboženstiev len rituálmi
a doktrínami, ktoré ťa neurobia šťastným.
... budem opisovať Bibliu na základe
pomenovania historika, sociológa a literárneho kritika
Reneho Girarda ako "text v pohybe".
Samotný text manévruje raz smerom vpred,
potom zasa naspäť, presne ako ľudia.
Inými slovami, neposkytuje nám jednoduché závery,
ale vytvára jasnú sériu tvarov a dotyčníc.
A našou úlohou je navzájom pospájať tieto body.
Podľa môjho názoru je to možné len na základe
vnútorného zážitku, a nie na základe overených textov
alebo vonkajších systémov viery. Duchovne povedané,
nie je dobré dávať ľuďom rýchle závery skôr,
ako sami prejdú svoju vnútornú cestu.
Tieto závery budú vždy nepochopené alebo zneužité
a "zabránia úžasu".
Obávam sa, že aj vy sami ste takýmto prijímačom
a nijaký pápež alebo biblický citát vám nezoberie
toto pozvanie ani vás nezbaví tejto zodpovednosti.
Našťastie, ak ide o skutočné evanjelium,
je to "zdieľaná vedomosť" a vy ste len jedným prijímačom,
ktorý dostáva malý podiel na tajomstve.
To by nás všetkých malo udržiavať v pokore.
Prevzaté a krátené
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita.
x
10. SPIRITUALITA ZDOLA
Svoju koncepciu "spirituality zdola" obhajuje Anselm Grun takto:
"Spiritualita zdola nám ukazuje, že k Bohu môžeme prísť len
presným sebapozorovaním a úprimným sebapoznaním. Čo chce od nás Boh,
to nepoznáme vo veľkých ideáloch, ktoré sme si vytýčili,
v nich je vytýčená len naša ctižiadosť. Chceme dosiahnuť veľké
ideáli, aby sme sa druhým i Bohu javili ako lepší.
Spiritualita zdola si myslí, že Božiu vôľu a svoje povolanie
môžem pochopiť len vtedy, keď mám odvahu zostúpiť k svojej realite,
zaujímať sa svojimi vášňami, pudmi, potrebami a želaniami,
a cesta k Bohu vedie cez moje slabosti a moju bezmocnosť.
Vo svojej bezmocnosti poznávam,
čo so mnou Boh zamýšľa, ako ma chce formovať,
keď ma úplne napĺňa svojou milosťou."
/Nebo začína v tebe/
Kresťanská viera je tak chápaná predovšetkým eticky -
ideálom je úspešný život človeka, ktorý verí v milujúcu
a uzdravujúcu prítomnosť Božiu.
Skutočná kresťanská spiritualita ale odmieta akékoľvek moralizovanie.
Principiálne odmietanie negatívnych emócií, vášni a myšlienok
teda psychologicky povedané "vytláčanie tieňov", prináleží
skôr "spiritualite zhora", ktorá dbá na jednostrannom zdôrazňovaní
duchovnej skutočnosti a ideálov.
Spiritualita zdola prijíma ľudskosť s jeho obmedzeniami
a vedie človeka k ich prijatiu a uzdraveniu.
Voľný preklad knihy Anselma Gruna
Prevzaté
x
11. Figliar
Často vystupuje figliar v podobe človeka. Odhaľuje nám naše tienisté stránky.
Je ako panáčik na gumičke, ktorý sa vždy znova objaví, keď sa už-už ideme identifikovať
sa so svojou úlohou. Nedovolí, aby sme si niečo nahovárali.
Figliar je napokon duchovnou bytosťou.
Chráni nás pred tým, aby sme sa nenadúvali vo svojej viere a nepovyšovali sa nad druhých.
Pripomína nám, že sme ľudia. „Zdravú vieru charakterizuje humor, schopnosť smiať sa sám na sebe;
chladná prudéria vládne naopak v chorobnej nábožnosti. (Arnold, s. 215)
Cirkev v stredoveku slávila slávnosť bláznov. Volil sa na nej biskup detí a pápež bláznov.
Náboženstvo zjavne potrebuje nejakého blázna, aby neskĺzla do dogmatizmu
a fundamentalistického pridržavania sa tradícií.
Má prístup k hlbokej duchovnej múdrosti. Zostúpi dolu, do podsvetia, do sveta vlastných tieňov,
aby všetko, čo leží ukryté v hĺbke, vyšlo na svetlo.
To je skutočný význam božského figliara, aby nám humorným spôsobom odhalil pravdu o nás
a povzbudil nás s pokorou zostúpiť do ríše tieňov vlastnej duše a vyniesť na svetlo všetko,
čo by sme najradšej potlačili.
Keď sa muži stretnú, často si rozprávajú vtipy. Ženy sa niekedy hnevajú, že sa smejú povrchným
či hrubým vtipom. No muži majú potrebu spoločne sa zabávať. Aj keď sú tieto vtipy niekedy
na úkor žien alebo na úkor mocných, vyjadrujú nimi potrebu nebrať život príliš vážne,
na chvíľu sa vymaniť z tvrdého sveta povolania, z pátosu prehnanej spirituality,
ktorá sa sama berie príliš vážne. K mužskej existencii patrí i humor. Muž potrebuje figliara,
ktorého nosí v sebe, aby dokázal pokojne žiť na tomto svete.
Bez figliara by sa len s hnevom umáral nad situáciou tohto sveta.
No, samozrejme, aj figliar má tienistú stránku. Všetko zosmiešňuje a vyhýba sa zodpovednosti.
Vždy potrebuje oba póly: pripravenosť bojovať proti každej neprávosti sveta a zároveň vnútornú slobodu,
ktorú predstavuje figliar vo vzťahu ku všetkému. Skutočný figliar strháva masky zo všetkého falošného
a nespravodlivého na tomto svete. A strhnutie masky je neraz účinnejšie ako násilný útok.
Kto neústupne proti niečomu bojuje, býva často do boja príliš zažratý, a nedostane sa ani o krok ďalej.
Kto odhalí neprávosť, pripraví ju o moc. Humor je úžasnou silou.
No i dnes ešte politici radi vystupujú s veľkým pátosom. Tam je potrebná kritická funkcia figliara,
ktorí odhalí pátos ako pokus o manipuláciu s ľuďmi.
"Bojovník a priateľ."
krátené
Anselm Grun OSB
x
12. Pravovernosť
„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán.
Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky
od vašich myšlienok.“
/Iz 55, 8 – 9/
„Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla,
dva razy horšieho, ako ste sami!“
/Mt 23,15/
Uf! Prečo by Ježiš povedal niečo také, ako čítame v druhom citáte? Nie je to trochu neférové, či dokonca bezcitné?
On to hovorí „pravoverným“ veriacim, učiteľom a študentom Zákona, teda ľuďom, ktorí „vedia“. Aby sme to lepšie pochopili,
musíme si uvedomiť, že Ježiš, ako aj ostatní proroci, videli seba samého ako radikálneho reformátora náboženstva.
Rovnako musíme vziať do úvahy to, ako náboženstvo vníma svoje poznanie.
Biblia ilustruje zdravé a nezdravé náboženstvo priamo vo svojom texte, a Ježiš nám ponúka jednoduché kritérium,
ako tieto dve veci rozlišovať. Nie je to nijaká veda, ide o veľmi jednoduché vizuálne a praktické kritérium
– „rodí dobré alebo zlé ovocie?“ /porov.Mt 7, 15-20; Lk 6, 43-45/.
Ježiš je až zarážajúco praktický.
Keď náboženstvo neodvádza dobrú prácu, skoro všetky ostatné aspekty spoločnosti budú tiež nezdravé. Keď je náš obzor
Boha pravdivý, aj náš sebaobraz bude pravdivý. Ak je náš obraz Boha napadnutý jedom, pravdepodobne budeme aj my jedovatí.
A pred týmto jedom Ježiš varuje.
Náboženstvo je najlepšou vecou na svete, ale môže sa stať aj tou najhoršou. Ak je náš vzťah k Bohu životodarným vzťahom
/vzťah osôb v Trojici je toho najlepším a najplnším príkladom/, takmer všetko ostatné v spoločnosti, dokonca aj tie rozbité časti,
budú obnovené, uzdravené a osvietené!“ Preto je skutočná „pravovernosť“ /správna viera/ taká dôležitá. Ale v Biblii budeme vidieť,
že pravovernosť nie je niečo, čo sa deje len v našej hlave. /V skutočnosti sa toto slovo v Biblii ani nenachádza!/.
Celý biblický text zdôrazňuje, že mať „pravý vzťah“ je oveľa viac ako mať pravdu. Niektorí to volajú ortoprax
či „správne praktizovanie“. Ježiš neustále vyhlasuje ľudí za spasených alebo uzdravených pre správny vzťah k nemu,
ale nikdy ich nezavrhuje pre ich systém viery či príslušnosť ku skupine.
Ježišove tvrdé slová na začiatku tejto kapitoly vychádzajú práve z veľkého významu, ktorý pripisuje ortopraxi. Je ovplyvnený prvým citátom z Izaiáša, ktorý Židov učí pokore pred tajomstvom Boha
/Sir 3, 11; Jób 1,6; Ž 139; Rim 11,33-35/,
a nie získavaniu ľudí pre ich údajne spasenú skupinu, zatiaľ čo ostatní sú synmi pekla oveľa viac ako synmi neba.
Keď sa domnievame, že máme plné poznanie, môžeme sa stať arogantnými a príliš sebaistými. Keď vieme, že nemáme
plné poznanie, oveľa viac sa snažíme o láskyplné správanie. Toto som si uvedomil, keď som pozoroval prirodzené ľudské
vlastnosti. Tí, čo poznajú Boha, sú vždy skromní; tí, čo ho nepoznajú, sú vždy pomerne sebaistí.
Pohybujeme sa tu na veľmi tenkom ľade. Na jednej strane hovoríme, že je dôležité mať správne, pravoverné učenie o Bohu,
ale ani na okamih si nemyslieť, že vieme všetko, či dokonca väčšinu vecí o Bohu. Na ostrí tohto noža nájdeme rovnováhu,
ktorú nám ponúka Biblia.
.....
Takže ak náboženstvo nepristupuje k svojmu poznaniu s pokorou, stane sa namysleným, hlúpym a povrchným.
Myslím, že toto mal Ježiš na mysli vo svojej kritike v citáte na začiatku ...
Keď hovoríme o Bohu a transcedentných veciach, musíme používať metafory a prirovnania. Nijaký jazyk nie je dostatočný
na opísanie svätosti. Ako som raz videl na obraze svätého Jána od Kríža, musíme si dať prst na pery, aby sme si pripomenuli,
že Boh je nekonečne neopísateľný a nevysloviteľný. Alebo ako Židia, odmietať čo i len vysloviť meno „Jahve“.
Na rozdiel od iných vedných disciplín teológia nemôže nájsť
externý dôkaz pre svoje tvrdenia, hoci sme sa o to pokúšali.
......
Veci skryté
Richard Rohr
x
13. Guru
Anselm Grun:
Duša hovorí v Novom zákone o "oblečení sa človeka v Boha. Tento vnútorný ľudský vzťah k Bohu je dôležitejší než
vonkajší život, on nemôže byť zničený ani ľudskými ranami.
......
Ľudia môžu zraniť naše telo. Tým sa tiež rozumie naša duša v psychologickom zmysle. Ľudia ma zraňujú psychicky,
keď ma slovne kritizujú, vydávajú ma napospas posmechu, alebo mieria na moje citlivé miesta.
Napriek tomu pred týmito vonkajšími zraneniami, ktoré zasiahnu iba vonkajšiu oblasť, nemusím mať žiadny strach.
Omnoho viac je to Boh, ktorého by som sa mal báť a brať Ho vážne. Veď len On má moc uvrhnúť dušu do pekla.
Bázeň Božia ma má oslobodiť od strachu z ľudí. Bázeň Božia ma privádza do kontaktu s mojou dušou.
A do nej, do tej najvútornejšej oblasti môjho "Ja", nemajú ostatní ľudia prístup.Tam nemôžu preniknúť
zraňujúce slová. Tam mi nikto nie je schopný ublížiť. Duša /psyché/ ako moje vlastné "Ja", ako vnútro človeka,
ako pravé jadro osobností, ma ochráni.
Wunibald Muller:
Verím, že sa moja duša stará o existenciu vonkajšieho kontaktu s oným Väčším, s Bohom, s Vnútorným dianím.
Popritom tuším a zakusujem spojenie s oným Božským. Je teda znovu a znovu dôležité byť v styku so svojou dušou.
Zažiť si ju ako základ - toto vedomie mi daruje istotu a stálosť.
Napadli ma veľmi významné slová C.G.Junga:
"Je veľmi málo zakúsiť, že božskou podobou najvnútornejšieho vlastníctva je vlastná duša. Krista stretli len svojím
vojkajškom, ale nikdy im nešiel v ústrety z vlastnej duše ... Pokiaľ je náboženstvo len viera a vonkajšia forma
a náboženská funkcia nie je skúsenosťou vlastnej duše, tak sa nič zásadné vlastne nestalo. Museli by ešte porozumieť,
že "mysterium magnum" /veľké tajomstvo/ nie je k dispozícií iba samo o sebe, ale sa zakladá predovšetkým tiež v ľudskej duši".
Oboje je preto dôležité: poriadok a zakotvenie mimo seba, napr. vo vzťahoch, a usporiadanie a zakotvenie v niečom Väčšom.
Oboje sa javí ako opora, keď sa chceme vysporiadať s depresiami alebo strachom, ktoré môžeme v živote prežívať a sprostredkuje
nám tiež pocit spojenia.
V dôsledku toho mám veľkú výhradu voči istým duchovným vodcom a guru, ktorí sa musia nastaviť ako náhrada za neuskutočnené
zakotvenie v Tajomnom, v Bohu, pretože sa u nich predpokladá, že sú zvlášť blízko Božskému, Svätému a Tajomnému,
a keď si nedajú veľký pozor, tak nakoniec tomuto kontaktu prekážajú, pričom sa sami ponúkajú ako kotviaci bod pre to Väčšie,
pre Boha. Namiesto aby sa stali potrubím pre božskú energiu, božská energia sa v ních hromadí alebo ju zadržujú.
Božská energia, ktorá nás má živiť, musí zas a znova odtekať späť k svojmu pôvodu, aby sa tak udržal božský kolobeh,
ktorý sa stará o skúsenosť spojenia s oným Tajomným. Táto skúsenosť zostáva "uväznená" u gurov, a robia ho nepostrádateľným.
Veriaci tým síce unikne dôležitosti vlastného "Ja", súčasne sa však i tento božský kolobeh preruší, a tým takisto spojenie
s oným Božským.
prevzaté
voľný preklad
Ansel Grun
x
14. Cirkev s dušou
Cirkev, ktorá chce v budúcnosti obstáť, ktorá chce existovať ešte aj v nasledujúcom storočí,
bude Cirkvou s "dušou".
Práve prežívame posledné dni kultúrneho kresťanstva. A je to tak dobre. Cirkev, ktorá chce obstáť je Cirkev
s vnútornou autoritou, Cirkev z ľudí, ktorí "vedia, že vedia". Nie sú to konzervatívci, ktorí obstoja,
a ani progresivisti - ale ľudia s vnútornou autoritou. Príliš veľká časť Cirkvi je postavená len na vonkajšej autorite.
Pre protestantov to bola Biblia. Pre katolíkov sú to úrady v Cirkvi a pápež. Oboje je vonkajšie a nemá ozajstnú silu,
ak neodráža vnútornú plnosť moci.
Čo je "duša"? Pokúsim sa dať opisnú definíciu: Duša je to miesto v nás, ktoré je slobodné. Je to miesto, kde sme počuli,
ako Boh vyslovil naše meno, osobne a hlboko. Je to miesto, kde nám Boh zveril svoje meno. Ono slobodné miesto v našom vnútri,
kde sú obe mená jedno. To je duša.
Duša nie je niečo, čo nám môže dať niekto iný. Je to cesta, ktorú musíme zvládnuť sami, vedení milosťou.
Ak konáme z hĺbky duše, sme schopní naozaj "agovať" - konať, miesto toho, aby sme len "re-agovali". Ak vychádzame v našom
pohybe zo stredu, nekonáme zo strachu ani z pocitu viny. Keď si pozerám cirkevné dejiny, vidím, že boli často poznačené
a riadené pocitmi viny, strachom a hnevom. Nemôžeme už dlhšie budovať na re-akciách. Jediné, na čom môže Cirkev budovať,
je milosť- a tiež na ľuďoch, ktorí majú dušu, ktorí počuli, že ich Pán zavolal po mene, ktorí počuli, že v nich vyslovil
svoje meno.
Biblická viera je vždy akt vzďalujúci od strachu. Zdá sa mi, že najväčším nepriateľom viery dnes nie je pochybnosť ale strach.
Máme strach dôverovať tomu, čo sme počuli. Máme strach stať sa zraniteľnými.
prevzaté
Richard Rohr
Divý muž
x
15. Boh hovorí.
Hebrejom 12; 25-29
25 Dajte si pozor, aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí.
Veď ak neunikli tí, čo odmietali toho, ktorý hovorí Božiu vôľu na zemi,
o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, čo hovorí z neba.
26 Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje:
Ja ešte raz zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom.
27 A toto "ešte raz" naznačuje premenu toho, čo je otrasiteľné,
lebo je stvorené, aby ostalo to, čo je neotrasiteľné.
28 A tak keďže prijímame neotrasiteľné kráľovstvo, zachovávajme si milosť
a pomocou nej slúžme Bohu s úctou a bázňou, aby sme sa mu páčili.
29 Veď náš Boh je stravujúci oheň.
..............................................
Rimanom 10;
6 No spravodlivosť z viery hovorí takto: Nehovor vo svojom srdci:
Kto vystúpi do neba? — aby priviedol Krista dolu —,
7 ani nehovor: Kto zostúpi do priepasti? — aby vyviedol Krista spomedzi mŕtvych.
8 Čo teda hovorí? Blízko teba je Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci,
to znamená slovo viery, ktoré hlásame.
...............................................
Európa bola tým kontinentom, o ktorom sme si mysleli, že ho ako kresťania máme vo vrecku.
Pozrime sa dnes na naše prázdne kostoly!
Ľudskú zmätenosť nemôžeme uspokojiť predstieraním, že máme všetko pod kontrolou, ale len tým,
že ľudí naučíme úprimnému a pokornému procesu učenia sa a počúvania. ..... Iba vtedy ľudia dosiahnu múdrosť
s pokojom a súcitnosťou.
Potom sa vyhneme hnevlivým prehnaným reakciám voči autorite a múdrosti, ktorá bola ľuďom nanútená bez možnosti
spoznať proces, ktorý k nej viedol. Vonkajšia autorita musí stáť na základe vnútornej autority.
Pavol v Liste Rimanom cituje:
"Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci" /Rim 10,8/
ako odpoveď na výzvu z Knihy Deuteronómium, ktorú by som rád zopakoval:
"Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?, totiž priviesť dolu Krista"/10,6/.
Tajomstvo vtelenia je práve toto premiestnenie Boha sem dolu na zem raz a navždy.
Náboženstvo s kontinuálnou vertikálnou hierarchiou len vytvára veľmi pasívne, pasívne závislé
a pasívne agresívne kresťanstvo.
Boh prekonal túto priepasť tým, že do nás vložil organický zdroj:
"Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam,
nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách,
aby si mohol vravieť: ,Ktože vystúpi za nás do neba
a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť,
aby sme ho plnili?´ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral
a nepovedal: ,Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho
prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?!´
Naopak, veľmi blízko sú tie slová; /sú/ v tvojich ústach,
v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil" /Dt 30, 11-14/.
Židovsko-kresťanská tradícia nemala byť záležitosťou podávanou zhora nadol, ale naopak, organickým stretnutím
vnútornej Vedomosti, ktorú môžeme nazývať Písmo a Tradícia. Naše rozpory týkajúce sa Písma a Tradície pramenia z toho,
že sme sa súbežne nenaučili rovnako dôležitému procesu modlitby.
....................................................
"Hľa, stojím predo dvermi a klopem."