Archívy

Reklama

B. L. O. G. : Mučeníci z Barbastra   ...  1. časť

Bola letná noc. August 1936. V dverách zaštrngal kľúč, otvorili sa. Do sály vošli ozbrojenci. Veliteľ vyzval väzňov, aby vyšli von. Sála ostala prázdna. Keby múry mohli rozprávať… Svedkovia prehovorili neskôr.

Výbuch nenávisti

     Chceli sa stať misionármi v zámorí. Čína, Afrika, cudzie kultúry, nepriateľskí domorodci... Nakoniec nemuseli čeliť cudzím hrozbám. Boli to ich krajania, ľudia „civilizovanej Európy“, ktorým museli čeliť a prejsť svojou kalváriou v onom nepokojnom lete.
Barbastro je mesto na východe Španielska, kde bol v roku 1936 seminár rehole klaretínov (Kongregácia Misionárov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie). Pripravovali sa na misijnú prácu, komunita mala 60 členov – 9 kňazov, 12 rehoľníkov a 39 seminaristov. Väčšina seminaristov mala okolo 25 rokov, najmladší 21 rokov. Po vypuknutí občianskej vojny sa nenávisť socialistov a anarchistov obrátila proti katolíckej cirkvi. Klaretíni sa do politiky neplietli, napriek tomu boli znepokojení, pretože bezpečnostná situácia sa zhoršila. V uliciach prevzali vládu hrubokrkí násilníci podporovaní pobláznenými ľavicovými intelektuálmi. Spontánne vznikli anarchistické milície. 20. júla 1936 milicionári vpadli do seminára, kde mali na základe udania hľadať zbrane. Žiadne skutočné zbrane nenašli, napriek tomu všetkých zatkli a v sprievode previedli mestom do „väzenia“, ktorým sa stál kláštor piaristov. Pred odchodom stihol ešte otec Luis Masferrer rýchlo vziať zo svätostánku eucharistiu, aby predišiel jej znesväteniu. Ukryl ju pod reverendou a v nasledujúcich dňoch slúžila ako posila na ceste, ktorá mužov čakala…

Ruženec
Seminaristi a rehoľníci boli zavretí u piaristov, trojčlenné vedenie  rehoľnej komunity v mestskom väzení.  Keď priviedli otca Peréza k bratom po jednom vypočúvaní, tak dostal otázku : „Čo sa ťa pýtali?“ … „Pýtali sa ma, kde máme zbrane. Ja som vzal ruženec, ukázal im a povedal : Nemám zbrane, len toto …“   Vedúci seminára – otcovia Felipe Munnáriz, Juan Diáz a Leoncio Peréz – trpezlivo znášali podmienky väzenia, ktoré zdieľali spolu s ďalšími zatknutými katolíkmi. Bol medzi nimi aj Ceferino Gimenéz Malla. Malla bol zaujímavý človek. Španielsky Róm, obchodník s dobytkom. S manželkou nemal deti, a tak si adoptoval svoju neter, po smrti manželky sa stal františkánskym terciárom a katechétom. (Hoci bol negramotný, mal výrazne znalosti náboženstva.)  Bol uväznený za to, že sa na ulici zastal zbitého kňaza. Priťažilo mu aj to, že mal pri sebe ruženec, ktorého sa nechcel vzdať. Zvláštnym prípadom bol otec Ramón Vall, ktorý v seminári pracoval ako kuchár. Mal na sebe pracovné oblečenie (nie reverendu), zásteru a mozoľnaté ruky. Milicionári ho preto považovali za vykorisťovaného proletára, hoci im povedal, že je tiež členom komunity. Neverili mu, nezatkli ho. (Vall nakoniec prežil vojnu, zomrel v Barcelone roku 1961.)

Poprava či prostitútky ?

      Z Barcelony prišiel príkaz, aby odstránili všetkých nepriateľov revolúcie. Inými slovami, aby zabíjali názorových oponentov. Toto rozhodnutie sa stalo pre klaretínov osudným a v rámci červeného teroru bolo rozhodnuté, že budú zabití. Ich vinou bolo to, že boli kresťania a kňazi. To revolucionárom stačilo. Počas troch týždňov väzenia boli seminaristi vystavení nedostatočnej hygiene, smädu, ale aj psychickému a fyzickému teroru. Hrozby zbraňami, šikanovanie, posmievanie, nadávanie do „fašistov“. Alebo iný príklad. Mužov postavili do radu, oznámili im, že budú popravení. A počítali… jeden, dva, tri a prásk …

pokračovanie v 2. časti, blog nižšie
Pridal tridsiatnik on 30/07/2020 02:23