Archívy

Reklama

Integra! : Imperátor Julián

Je povzbudivé naraziť na náučné práce presahujúce predsudky a skreslenia vlastné väčšine súčasných historikov. Takým je prípad Raffaella Prati, ktorý preložil do taliančiny a predstavil širokej verejnosti zápisky rímskeho imperátora Juliána Flavia, súhrnne nazvané O Bohoch a Ľuďoch.
Pričom je povšimnutiahodné, že Prati použil výraz Imperátor Julián, namiesto bežného Julián Apostata (Odpadlík). Vskutku, výraz odpadlík je sotva vhodný, ten by mal byť správne použitý pre tých ktorí opustili posvätné tradície a kulty ktoré boli pravou dušou veľkoleposti starého Ríma a prijali novú vieru ktorá nebola pôvodom latinská ale ázijská a židovského základu. Výraz odpadlík by nemal charakterizovať tých ktorí sa, ako Julián Flavius, odvážili byť verní duchu Tradície a pokúsili sa znova potvrdiť posvätný solárny ideál Impéria.
Čítanie novo publikovaných textov, ktoré Julián napísal vo svojom stane medzi dlhými pochodmi a bitkami (akoby sa tým pokúšal načerpať zo svojho ducha nové sily čeliť neľahkým udalostiam), by tiež malo prospieť tým ktorí sa držia rozšíreného názoru vykresľujúceho pohanstvo ako do značnej miery totožné s poverou. V skutočnosti Julián, vo svojom pokuse obnoviť Tradíciu, postavil kresťanstvu metafyzickú víziu. Juliánove spisy nám umožňujú vidieť, za alegorickou a externou zložkou pohanských mýtov, čosi vyššej kvality.
Julián poukázal na veľmi dôležitú vec, keď napísal: “Vždy keď mýty o posvätných veciach vykazujú myšlienkovú neprimeranosť, práve tým akoby kričali a vyzývali nás neveriť im doslova, ale snažiť sa zamyslieť a objaviť ich skrytý význam... Keď je význam vyjadrený ako rozpor, je nádej že ľudia pominú zjavný význam slov a že čistá inteligencia sa prebudí k pochopeniu osobitej povahy bohov ktorá presahuje všetky existujúce veci.” (Cynikovi Herakleiovi)
Toto by malo byť princípom interpretácie pre tých ktorí študujú staroveké mytológie a teológie. Keď pohŕdavé slová ako “povera” a “modlárstvo” užívajú odborníci, dokazujú tým len svoju ignoranciu a zlý úmysel.
Preto, je to práve ezoterický pohľad na povahu “bohov” a ich “znalosť”, ktoré majú v Juliánovom prehodnotení starovekej posvätnej rímskej tradície rozhodnú dôležitosť. Táto znalosť zodpovedá vnútornému uvedomeniu. Z tohto pohľadu, bohovia niesú vykresľovaní ako poetické výmysly alebo abstrakcie filozofujúcich teológov, ale skôr ako symboly a projekcie transcendentných stavov vedomia.
Tak, Julián sám, ako zasvätenec mystérií Mitru, videl spojitosť medzi vyššou znalosťou vlastného ja a cestou vedúcou k “poznaniu bohov”, pričom to druhé je tak vznešený cieľ že podľa jeho slov vláda nad rímskymi i barbarskými krajmi v porovnaní s ním bledne.
To nás vedie späť k tradícii tajnej disciplíny pomocou ktorej je poznanie seba radikálne transformované a posilnené novými silami a vnútornými stavmi, ktoré sú symbolizované v starovekej teológii ako rôzne numina. Táto transformácia nastáva po počiatočnej príprave, pozostávajúcej z praxe askézy a vedenia čistého života, ktoré vyústia v podstúpenie zvláštnych zážitkov určených iniciačnými obradmi.
Hélios bola sila ktorej Julián venoval svoj hymnus, ktorej meno vzýval ešte v svojich posledných slovách, umierajúc pri západe Slnka na bojovom poli v Asia Minor. Hélios je Slnko, nie chápané ako zbožštené fyzické teleso, ale presnejšie ako symbol metafyzického svetla a transcendentnej moci. Táto moc sa prejavuje v ľudstve a tých ktorí boli znovuzrodení, ako suverénne nous a ako mystický účinok zhora. V dávnych dobách a ešte aj v samotnom Ríme, pod perzským vplyvom, bola táto moc považovaná za úzko spojenú s vladárskym majestátom. Pravý význam imperiálneho rímskeho kultu, ktorý sa Julián pokúsil obnoviť a postaviť nad a proti kresťanstvu, môže byť pochopený iba v tomto kontexte. Ústredným motívom tohto kultu je, že pravý a legitímny vodca je jedine ten kto je obdarený nadprirodzenou ontologickou nadradenosťou a kto je obrazom kráľa nebies, menovite Hélia samého. Keď nastane toto (a iba vtedy), autorita a hierarchia sú oprávnené, regnum je posvätené, žiarivé ťažisko ktoré k sebe púta kvantum ľudských a fyzických síl je nájdené.
Julián túžil uplatniť tento “pohanský” ideál v rámci stabilnej a unitárnej imperiálnej hierarchie, obdarenej doktrinálnym základom, systémom disciplíny a zákonov a kňažským stavom. Kňažský stav mal mať ako svojho vodcu samého imperátora ktorý, povznesený nad postavenie prostého smrteľníka a znovuzrodený prostredníctvom mystérií, stelesňoval súčasne duchovnú autoritu i svetskú moc. V súlade s týmto, imperátor bol tiež Pontifex Maximus, čo je staroveké vymedzenie úloh zreštaurované Augustom. Ideologické predpoklady na ktorých spočívala Juliánova vízia boli: 1. príroda ako svorný celok preniknutý živými no neviditeľnými silami, 2. štátom vyznávaný monoteizmus, 3. zbor “filozofov” (správnejšie nazývaných mudrcmi) schopných interpretovať tradičnú teológiu starovekého Ríma a realizovať ju prostredníctvom iniciačných obradov.
Tento pohľad je v príkrom kontraste s ranou kresťanskou dualitou, ilustrovanou Ježišovým výrokom: “Dávajte teda, cézarovi čo je cézarove a Bohu čo je Božie.” Tá kresťanov viedla k odmietnutiu vzdávania pocty imperátorovi v akejkoľvek inej než vladárskej roli, čo zas bolo považované za politický prejav anarchie a rozvratu, a vyvrcholilo štátnou perzekúciou kresťanov.
Žiaľ, doba nebola zrelá na uplatnenie Juliánovho ideálu, ktoré by si vyžadovalo aktívnu účasť a spoluprácu všetkých vrstiev spoločnosti, ako aj prepracovanie starého svetonázoru v nových a živších vzťahoch. Namiesto toho prebehla v pohanskej spoločnosti nezvratná rozluka medzi formou a obsahom.
Aj vnútorný súhlas ktorý dosiahlo kresťanstvo bol osudným znamením úpadku doby. Pre veľkú väčšinu ľudí bolo rozprávanie o bohoch ako vnútorných skúsenostiach a považovanie vyššie uvedených transcendentných a solárnych princípov ako nutnej podmienky Impéria iba fikciou alebo “filozofiou”. Inými slovami, chýbal existenčný základ. Okrem toho, Julián sa mylne domnieval že bude schopný premeniť isté ezoterické učenia v politicky formatívne, kultúrne a spoločenské sily. Tieto učenia však boli vzhľadom na svoju osobitú povahu predurčené, aby spadali iba do právomoci obmedzených kruhov.
Toto by nás však nemalo viesť k názoru že, prinajmenšom v princípe, existoval rozpor medzi Juliánovou víziou a ideálom štátom presadzovaného použitia oných duchovných a transcendentných zložiek. Sama historická existencia sledu civilizácií sústredených okolo solárnej duchovnosti (siahajúceho od starovekého Egypta a Iránu po predvojnové Japonsko) by mala dokázať že taký rozpor v skutočnosti neexistuje. Správnejšie by malo byť povedané že Rímu, Juliánovej doby, chýbal duchovný a ľudský materiál schopný ustanoviť spojenia a vzťahy spoluúčasti, charakterizujúce novú živú hierarchiu ako totalitný imperiálny organizmus zasluhujúci si označenie pohanský.
Slávny text Dmitrija Merežkovského, Smrť Bohov, vynikajúco a podnetne zachytáva spoločenskú klímu Juliánovej doby s jej predzvesťou súmraku bohov.
Po dlhej odmlke, individuálne prvky starovekej Tradície boli predurčené znova sa vynoriť, vďaka objaveniu sa germánskych dynastií na európskej scéne bolo opäť možné hovoriť o restauratio imperii, vo forme stredovekej Svätej rímskej ríše. Obzvlášť je to prípad ghibellínskej tradície, ktorá požadovala pre Impérium navrátenie rovnakého nadprirodzeného majestátu akému sa tešila samotná cirkev.
Vzhľadom k tomuto, je potrebné prizrieť sa zblízka tomu čo je ukryté v rytierskej literatúre, v takzvanej imperiálnej legende a tiež ďalších dokumentoch. Pokúsil som sa pozbierať a primerane vyložiť všetky tieto zdroje v mojej knihe Il Mistero del Graal e la Tradizione ghibellina dell'Impero (1937).

Julius Evola
Pridal bot001 on 11/02/2020 10:15