Archívy

Reklama

O živote : Rozpor medzi deklarovaným a skutočným stavom človeka

Nedávno mi jeden pán navrhol vzájomný rozhovor, ktorý sa mal týkať duchovných otázok. Súhlasil som z úprimného záujmu, keďže vítam zmysluplné a hlboké  diskusie, ktoré dokážu vymaniť z plytkosti a povrchnosti väčšiny v priebehu dňa počutých či vyrieknutých slov.

Žiaľ, moje rozhodnutie sa ukázalo ako neprezieravé, pretože som nasledujúcu hodinu strávil v prítomnosti človeka, ktorý viedol monológ a prednášal mi o tom, ako „veci v skutočnosti sú“. Sotva ma pripustil k slovu a dovolil mi položiť nejakú tú otázku, čo ho ale hneď viedlo k môjmu ďalšiemu „poučovaniu“. (Hoci viem, že ľuďom, ktorí už spoznali „pravdu“ a chcú ju silou-mocou zvestovať, sa treba radšej vyhnúť, nedokážem ich niekedy vopred rozoznať.)  

Na záver našej „diskusie“ mi na papieri venoval svoj text, ktorý bol aj o pravidlách vzájomnej medziľudskej komunikácie. Doma som si ho zo zvedavosti prečítal a prekvapilo ma, že v ňom píše o stručnom, jasnom vyjadrovaní, dôležitosti dialógu a vzájomnom počúvaní atď. ako o hlavných zásadách. Ním samým formulované pravidlá boli v zjavnom protiklade so skúsenosťou „rozhovoru“, ktorý som s ním práve zažil.

Vidieť rozpory medzi deklarovaným a reálnym u druhých ľudí je väčšinou jednoduché, dokážeme ich ľahko pomenovať a ešte rýchlejšie odsúdiť. Ale aj tieto životné situácie (nielen v takomto prípade) nám nastavujú zrkadlo. V čom som ja rovnaký alebo podobný ľuďom (hoci možno v iných situáciách a formách), ktorých správanie sa mi nepáči?  

Rozpor medzi tým, čo deklarujeme (často preto, lebo sme to niekde počuli, čítali a zapáčilo sa nám to, alebo preto, že sa to niekde „patrí“) a čím žijeme (najmä vnútorne v myšlienkach a citoch) je u mnohých z nás veľký (vrátane autora tohto textu). Motiváciou je snaha vyzerať v očiach druhých – ale častejšie i vo svojich vlastných – lepšie, než v skutočnosti sme. Ako keby sme to, čo hovoríme a píšeme, mali byť už my sami. Niekedy si tento rozpor ani neuvedomujeme - ide o akési „podvedomé pokrytectvo“.

Čo je liekom na tento stav? Pokora, skutočné sebapoznanie a vytrvalé úsilie zosúladiť stav svojho vnútra (i vonkajších skutkov) s tým, čo vyznávame a deklarujeme. Pretože byť lepšími, než v skutočnosti sme, je správna túžba a máme si ju uchovať. Je to dokonca aj jedna z „výchovných funkcií“ medziľudských vzťahov i samotnej lásky (keď sa usilujeme byť takými, ako nás vidia tí, ktorí nás milujú). Pokrytectvom sa to stáva vtedy, ak túto prirodzenú túžbu reálne nenapĺňame.    

P.S. Stretnutie s pánom opísané v úvode textu nebolo napokon pre mňa strateným časom, pretože sa mi stalo inšpiráciou pre vlastné zamyslenie i pre tento text. (Samozrejme, niekedy môže byť počúvanie druhého, ktorý sa potrebuje „vyrozprávať“ aj súčasťou pomoci, ktorú mu poskytujeme a pre nás tiež školou trpezlivosti :-)
Pridal joan on 07/02/2019 09:38

Komentáre (1)

jakubj je prihlásený top jakubj napísal dňa 07/02/2019 09:58 :

@joan
thumbs up Čistá pravda pokora je základ. Nesnažiť sa robiť všetko, ale radšej menej a správne.

Počul som peknú myšlienku, že nemysli si sám aký si, ale spýtaj sa druhých čo si o tebe myslia oni, ako ťa vidia, vnímajú. To vyjadruje aký v skutočnosti sme.

Naposledy upravil jakubj dňa 2019-02-07 10:14 GMT