Archívy

Reklama

. : DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ

Ježiš: „Aby ste dobre pochopili, čo je desať prikázaní a ako je dôležité, aby ste sa nimi riadili, poviem vám toto podobenstvo.
Otec rodiny mal dvoch synov, ktorých rovnako miloval a chcel ich rovnako obdariť. Ten otec mal okrem domu, v ktorom bývali synovia, i majetok, kde boli ukryté veľké poklady. Synovia vedeli o týchto pokladoch, ale nepoznali cestu, ako sa k nim dostať, lebo otec im to z istých dôvodov veľmi dlho nevyjavil.
V istom čase však zavolal oboch synov a povedal im: ,Bude dobré, keď sa už dozviete, kde sú poklady, ktoré vám otec odložil, a aby ste mohli k nim prísť, keď vám poviem. Zatiaľ spoznáte cestu a značky, čo som na ňu umiestnil, aby ste nezblúdili. Počúvajte ma teda. Poklady nie sú na nížine, kde sú stojaté vody, kde praží slnko, kde všetko ničí prach, kde dusí tŕnie a bodľačie a kam sa môžu ľahko dostať zlodeji a ukradnúť ich. Poklady sú hore na vrchole toho vysokého strmého vrchu. Uložil som ich tam a tam aj na vás čakajú. Na vrch nevedie len jeden chodník, ale je ich veľa. No iba jeden je správny. Ostatné končia buď v priepastiach alebo v jaskyniach, odkiaľ niet východu, iné v jamách s kalnou vodou, ďalšie v hniezdach vreteníc, niektoré v kráteroch horiacej síry, iné oproti neprekonateľným stenám. Zato dobrý chodník je namáhavý, ale vedie na vrchol bez prerušenia priepasťami alebo inými prekážkami. Aby ste ho spoznali, postavil som na ňom v pravidelných vzdialenostiach desať kamenných pomníkov, na ktorých sú vyryté tieto tri slová na rozpoznanie: láska, poslušnosť, víťazstvo. Choďte po tomto chodníku a prídete na miesto pokladu. Ja potom pôjdem inou cestou, ktorú poznám len ja, a otvorím vám brány, aby ste boli šťastní.´
Synovia pozdravili otca, ktorý im, pokiaľ ho mohli počuť, opakoval: ,Choďte po ceste, o ktorej som vám povedal. Je to pre vaše dobro. Nenechajte sa zviesť inými, aj keby sa vám zdali lepšie. Stratili by ste poklad a mňa s ním...´
Tak prišli na úpätie vrchu. Prvý pomník bol priam na začiatku chodníka, čo bol v strede viacerých chodníkov, stúpajúcich všetkými smermi na vrchol. Bratia začali výstup po dobrom chodníku. Zo začiatku bol ešte veľmi dobrý, hoci bez najmenšieho tieňa. Slnko naň pražilo kolmo z oblohy a zaplavovalo ho svetlom a horúčavou. Biela skala, v ktorej bol vytesaný, jasná obloha nad nimi a horúce slnko prenikajúce cez kožu, to bolo všetko, čo bratia videli a cítili. Ešte stále ich však živila dobrá vôľa, spomienka na otca a jeho odporúčania, a tak vystupovali k vrcholu radostne. Aha, druhý pomník... a potom tretí. Chodník bol čoraz strmší, rozpálenejší a vzďaloval sa od ostatných. Už nebolo vidieť ostatné chodníky, na ktorých bola tráva, stromy a čisté vody a predovšetkým  miernejší výstup, lebo neboli natoľko strmé a viedli po zemi, nie po skale.
,Náš otec chce, aby sme tam došli mŕtvi,´povedal jeden syn, keď prišli k štvrtému pomníku. A začal spomaľovať krok. Ten druhý ho povzbudzoval, aby pokračoval, a povedal mu: ,Miluje nás ako seba samého a ešte viac, lebo poklad uchránil pre nás tak zázračne. On vytesal tento chodník v skale, ktorý bez poblúdenia vystupuje zdola až na vrchol. Aj tieto pomníky postavil on, aby nás viedli. Uvažuj, brat môj! On sám to všetko urobil z lásky! Aby dal poklad nám! Aby nás priviedol k nemu bez omylu a nebezpečenstva.´
Stúpali ďalej. Ale chodníky, ktoré zanechali v údolí, sa tu a tam opäť objavili vedľa chodníka v skale a ukazovali sa tým častejšie, čím viac sa približovali k zúženému kužeľu vrchu. A aké boli pekné, tienisté, lákavé...!
,Hádam pôjdem po jednom z týchto,´povedal nespokojný brat, keď prišli k šiestemu pomníku. ,Veď aj tento vedie na vrchol.´
,To nemôžeš povedať... Nevidíš, či stúpa alebo klesá...´
,Pozri, je tam hore!´
,Nevieš, či je to ten. A potom, otec nám povedal, aby sme neschádzali z bezpečného chodníka...´
Mrzutý brat pokračoval vo výstupe s nechuťou. Došli k siedmemu pomníku: ,Ó, ja už naozaj idem!´
,Nerob to, brat môj!´
Stúpali po chodníku, teraz už naozaj veľmi ťažkom. Ale vrchol bol už blízko...
Tam je ôsmy pomník a tesne vedľa neho bol kvetinami obsypaný chodník. ,Ó! Vidíš, že aj tento chodník vedie hore, ikeď nie priamo?´
,Nevieš, či je to tento.´
,Je. Spoznávam ho.´
,Mýliš sa.´
,Nie. Idem.´
,Nerob to. Mysli na otca, na nebezpečenstvá, na poklad.´
,Nech sa všetko prepadne! Načo mi bude poklad, keď prídem na vrch mŕtvy? Ktoré nebezpečenstvo môže byť väčšie než táto cesta? A aká nenávisť je väčšia než otcova, ktorý si z nás urobil posmech týmto chodníkom, aby nás nechal zomrieť? Zbohom. Prídem skôr než ty a živý...´ A prešiel na vedľajší chodník a s radostným výkrikom zmizol za kmeňmi stromov, ktoré naň vrhali tieň.
Druhý brat pokračoval v ceste smutný... Ó! Cesta na poslednom úseku bola naozaj hrozná! Už nevládal. Bol ako opitý od únavy a slnka! Pri deviatom pomníku sa celý udychčaný zastavil, oprel sa o otesaný kameň a mechanicky čítal slová vyryté na ňom. Vedľa bol tienistý chodník s vodou, kvetmi... ,Skoro... Ale nie! Nie. Tu je napísané a napísal to môj otec: láska, poslušnosť, víťazstvo. Musím veriť jeho láske, jeho pravde a musím poslúchnuť, aby som dokázal svoju lásku... Poďme... Láska ma podoprie...´ Tu je desiaty pomník... Vyčerpaný a slnkom spálený pútnik kráčal zhrbený ako pod jarmom... Bolo to láskyplné a sväté jarmo vernosti, ktorou je láska, poslušnosť, sila, nádej, spravodlivosť, rozvážnosť, všetko... Neoprel sa, ale sadol si na kúsok tieňa, ktorý vrhal pomník na zem. Cítil sa na umretie... Z vedľajšieho chodníka prichádzal žblnkot potôčikov a vôňa lesa... ,Otče, otče, pomôž mi tvojím duchom v pokušení... pomôž mi byť verným až do konca...!´
Z diaľky sa so smiechom ozval hlas brata: ,Poď, čakám ťa. Tu je raj... Poď... ´
,Čo keby som išiel...?´ A zvolá silným hlasom: ,Stúpa naozaj až na vrch?´
,Áno, poď. Je tu taký svieži tunel, ktorý vedie hore. Poď! Už vidím vrchol, je v skale za tunelom...´
,Idem? Nejdem...? Kto mi pomôže...? Idem...´ Vzoprel sa na rukách, aby vstal, a pritom si všimol, že vyryté slová už neboli také jasné ako na prvom pomníku: ,Na každom pomníku boli slová slabšie čitateľné... ako keby ich môj vyčerpaný otec nevládal vyryť do kameňa. A... pozri...! Aj tu je ten hnedočervený znak, ktorý bolo vidieť už od piatého pomníka... Ibaže tu už napĺňa jamku každého písmena a pretiekol von a zbrázdil kameň ako tmavé slzy, ako... s krvou...´ Prstom poškriabal miesto, kde bola veľká škvrna ako dve ruky. A škvrna sa rozmrvila a odhalila tieto jasné slová: ,Tak som vás miloval. Až som prelial krv, aby som vás priviedol k Pokladu.´
,Ó,ó! Otče môj! A ja som mal v úmysle neposlúchnuť tvoj príkaz!? Odpusť mi, otče môj, odpusť!´ Syn plakal pri skale a krv, ktorá napĺňala slová, sa stala čerstvou a zažiarila ako rubín. A slzy boli pokrmom a nápojom pre dobrého syna, i posilou... Vstal... z lásky zavolal na brata, silno, silno... Chcel mu povedať o svojom objave... o otcovej láske, povedať mu: ,Vráť sa.´ Nikto neodpovedal...
Mladík sa znova vydal na cestu, takmer kolenačky na rozpálenej skale, lebo telo už bolo zmorené od námahy, ale duch bol jasný.
Aha, vrchol... A tam, aha, je otec. ,Otče môj!´ ,Synu milovaný!´ Mladík sa hodil otcovi na hruď a otec ho objal a zasypal bozkami.
,Si sám?´
,Áno... Ale brat čoskoro príde...´
,Nie. Už nepríde. Opustil cestu desiatich pomníkov. Nevrátil sa po prvých varovných sklamaniach. Chceš ho vidieť? Tam je. V ohnivej priepasti... Tvrdošijne zotrvával v omyle. Bol by som mu ešte odpustil a počkal ho, keby potom, čo spoznal svoj omyl, sa vrátil a hoci s oneskorením by bol prešiel tadiaľ, kadiaľ prv prešla láska, trpiac až po vyliatie drahej krvi, najdrahšej časti seba samého, za vás.´
,On nevedel...´
,Keby sa bol pozeral s láskou na slová vyryté na desiatich pomníkoch, bol by pochopil ich pravý význam. Ty si ich čítal od piateho pomníka a upozornil si ho na to, keď si mu povedal: «Otec sa tu musel poraniť! A čítal si to na šiestom, siedmom, ôsmom, deviatom... stále jasnejšie, kým si inštinktom naobjavil, čo bolo pod mojou krvou. Poznáš názov toho inštinktu? «Tvoje pravé spojenie so mnou.» Tkanivá tvojho srdca zliate s mojimi tkanivami sa zachveli a povedali ti: «Tu budeš mať mieru, akou ťa otec miluje.» Teraz sa ujmi Pokladu i mňa samého, ty láskyplný, poslušný a víťazný naveky.´
Toto je podobenstvo.
Desať pomníkov je desať prikázaní. Váš Boh ich vytesal a umiestnil na chodník, ktorý vedie k večnému Pokladu, a trpel, aby vás naň priviedol. Vy trpíte? Aj Boh trpel. Musíte sa namáhať? Aj Boh. Viete, až do akej miery? Tak, že trpel odlúčením sa od seba samého a prinútil sa poznať bytie človeka so všetkými jeho biedami, ktoré ľudská prirodzenosť nesie so sebou: narodenie, chlad, hlad, námahu a nemilosrdný výsmech, útoky, nenávisť, nástrahy a napokon smrť, v ktorej vydá všetku svoju krv, aby vám dal Poklad. Toto trpí Boh, ktorý zostúpil, aby vás spasil. Toto trpí Boh na nebeských výšinách, keď dovolil sebe samému, aby to trpel.
Veru, hovorím vám, že nijaký človek, nech je jeho cesta do neba akokoľvek namáhavá, neprejde nikdy ťažšou a bolestnejšou cestou než je tá, ktorou prešiel Syn človeka tak, že zišiel z neba na zem a zo zeme na obetu, aby vám otvoril dvere Pokladu.
Na tabuliach Zákona je už moja krv. Na ceste, ktorú vám vytyčujem, je moja krv. Dvere Pokladu sa otvoria prúdom mojej krvi. Vaše duše sa očistia a zosilnejú očistením a oživením mojou krvou. Ale aby krv nebola preliata márne, musíte ísť po nemeniteľnej ceste desiatich prikázaní."
Pridal aventurier on 30/09/2018 05:03