Na adventnom venci horeli štyri sviečky. Vôkol bolo úplné ticho. Tak ticho, že bolo počuť ako sa potichučky zhovárajú sviečky.

Prvá zašepkala: „Volám sa POKOJ. Rada by som svietila, ale ľuďom na mne nezáleží, netúžia po pokoji. Naopak obľubujú svár, hádky, vyháňajú ma zo svojich príbytkov.“ Svetlo sviečky slablo, až úplné vyhaslo.
Druhá sviečka plápolá žiarivým plameňom: „Volám sa VIERA a chcela by som svietiť ľuďom na cestu. Ale oni mnou opovrhujú, vraj som už zbytočná, nemoderná, že majú lepšie svietidlá... Nechcú chrániť môj plamienok.“ Prievan zhasil druhú sviečku..
S chvejúcim hlasom sa ozvala tretia svieca: „Moje meno je LÁSKA. Mnohí si ma nevšímajú, Iní mnou opovrhujú. Vravia, že sa im viac páčia náhrady, prskavky a vzrušujúce delobuchy." Sviečka zablikala a zhasla.
V tom vošlo do izby dieťa. Hľadelo na zhasnuté sviečky a s plačom vravelo:
„Prečo nesvietite? Kto vás zhasol?“ Na to sa ozvala štvrtá svieca: „Neboj sa! Pokiaľ som tu ja, nikdy nie je neskoro. Volám sa NÁDEJ. Odo mňa môžeš zapáliť aj ostatné sviečky.“
Dieťa vzalo horiacu sviecu a zapálilo ostatné sviece...