Archívy

Reklama

STANLEY-ho zamyslenia :D : Škandalózna láska nášho Boha

Dobrý večer alebo skôr dobré ránko priatelia smile Sedím si v nočnom vlaku a premýšľam, že je asi vhodný čas opäť niečo napísať.

V minulom „blogu“ som sa snažil priblížiť problematiku Synoptikov, dnes sa pustíme spoločne do jedného podobenstva. Podobenstvá čítame v písme asi so všetkého najradšej, nie ? Starý zákon je na pochopenie dosť zložitý a človeku sa niekedy stane, že sa stratí vo spleti viet. Nový zákon je už o čosi zrozumiteľnejší, no aj tam sú časti, ktoré nepochopíme alebo nás nenadchnú smile . Nepoznám však človeka ktorého by nezaujímali podobenstvá ktoré nám hovorí samotný Ježíš. Sú to príbehy, ktoré si vieme jednoducho predstaviť, no zanechávajú v nás hlbokú stopu.

Hneď na začiatku by som Vám rád predstavil moje najobľúbenejšie podobenstvo – Podobenstvo o márnotratnom synovi. Je to podobenstvo v ktorom sa ukazuje neuveriteľná láska nášho Boha, no zároveň sa tu prezentuje aj to, ako niekedy veľmi zle túto lásku chápeme. Žiaľ aj to, ako neúprimná dokáže byť naša láska k Bohu a naším blížnym.
Aj preto toto podobenstvo vyvoláva medzi niektorými nami pobúrenie, pobúrenie nad Láskou Boha.

Na začiatku si naše podobenstvo predstavme :
„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ (LK 15,11-32)

Krásne, že ? smile

Mnoho ľudí sa v tomto podobenstve zameriava na „márnotratného syna“ a opisuje jeho správanie. Ja sa snažím nazerať na všetky 3 hlavné postavy – teda na Otca a oboch synov . Skúsme to spolu smile

Ako sme zvyknutý, že sa nám toto podobenstvo ponúka ?
Márnotratný syn vo svojej pýche vezme od otca „časť majetku ktorá mu patrí“ a odíde z rodného domu. S týmto majetkom nakladá nie moc rozumne, pretože ten „hýrivým životom premárni“. No tak ako dnes, ani kedysi sa nedalo žiť bez peňazí a preto tento syn začína „trieť núdzu“. Aj preto odchádza pracovať na hospodárstvo, kde od hladu závidí aj sviniam ich struky. Začína si uvedomovať svoju chybu, že odišiel od Otca. Uvedomuje si , že aj „nádenníci“ u Otca sa majú lepšie ako on. Vstúpi si do svedomia a pripraví si reč ľútosti: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ A ako sa pripravil, tak aj šiel. ->  

Tu sa pre väčšinu z nás začne podobenstvo uzatvárať, kde si ešte povieme, že syn prišiel za otcom – ospravedlnil sa mu, otec mu odpustil a žili šťastne až kým nepomreli.
Poučenie ktoré si potom vyvodíme je to, že Boh je milujúci Otec, ktorý nám odpustí až k nemu s pokorou prídeme a ospravedlníme sa mu. Je to ale tak ?

Ja si myslím, že nie je – podobenstvo predsa pokračuje.

- >“Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ Pre mňa je táto veta zlomová. Prečo ? Všimnime si tú podstatnú vec. Syn do tohto okamihu nestihol povedať otcovi slová ľútosti ktoré mal pripravené. Otec ho zazrel v diaľke a „uteká“ za ním. Škandál pre žida v tom čase. Je to nedôstojné a obzvlášť pre tak vysoko postaveného človeka. Ale čo on robí ? Beží, beží synovi naproti lebo mu ho je ľúto. Hodí sa mu okolo krku a vybozkáva ho, tak ho miluje – je to jeho syn. Márnotratník doteraz nestihol povedať otcovi ani slovko, že mu je ľúto skutov ktorých sa dopustil. Taká je  veľká láska Nášho Boha.

Čo je také škandalózne pre nás veriacich na našom Bohu ? Na Bohu o ktorom vieme, že je Láska ? Paradoxne to, že odpúšťa tým, ktorých sme my už zatratili, že im odpúšťa bez toho, aby o to žiadali. On im uteká naproti, vyobíma ich a bozkáva – odpúšťa, lebo sú to jeho deti tak ako my. Stačí mu, že vidí pokoru v ich srdciach. Taký veľký je náš Boh, náš Boh ktorý je Láska smile

A tu nastáva situácia do ktorej sa dostáva druhý syn. Tu Pán poukazuje na nás, tých, ktorí sa snažíme dodržiavať prikázania, chodiť na sv. spoveď a pristupovať k Eucharistii. Ako sa teda stáva, že sa zachováme, keď naša viera nie je čistá ? Úprimná ? „Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« On sa však nahneval a nechcel vojsť.“ Pozor, táto situácia môže byť nebezpečná. Otec sa naďalej raduje z príchodu „márnotratného syna“ a druhý syn začína štrajkovať. Odrazu je to on, ktorý „nechce vojsť“ do otcovho domu. Prečo ? Prečo je taký hlúpy ? Ale otec rovnako miluje aj jeho, aj jemu ide naproti a „prosí ho“ – teda aj jemu preukazuje neuveriteľnú lásku. Syn odpovedá „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa“. Ako by sme to preložili ?

Bože, on ? On čo celý život sa vláčil s ľahkými ženami, on čo celý život pil, čo bil svoju ženu, čo sa nestaral o svoje deti – z neho sa tešíš, že prišiel ? Pre neho si zabil vykŕmené teľa ? Hneď si vieme spomenúť na všetky hriechy druhého človeka. A ja ? Celý život chodím do kostola, celý život dodržiavam desatoro, celý život sa spovedám a mne si ani jeden ústupok nespravil, ani raz si mi nepovedal toto si môžeš ukradnúť, tentokrát môžeš scudzoložiť, ani raz si mi to nepovedal. Ani raz si ma nepochválil, nedal si mi vyhrať v lotérii, nedal si mi veľký dom, nechal si ma pracovať celý život. Hlboká výčitka Otcovi.
Otec mu odpovedá, synu neblázni - čo to hovoríš. „Všetko, čo ja mám, je tvoje.“ Vždy si mal zabezpečenú spásu vždy som ti dal všetko čo bolo pre teba a tvoj večný život najlepšie. Veď čo viac by si chcel ako večný život ? Ale teraz prišiel tvoj BRAT, ten ktorý „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“.

Mnohí z nás si predstavujú večný život ako akúsi divadelnú sálu. Sv. Peter asi predáva lístky grin Usadíme sa v tejto sále a tam nám pustia film z pekla ako trpia naši neprajníci či hriešnici ktorých sme poznali počas života. No môže sa stať, že prejdeme bránou a uvidíme, ako si Ježíš húpe na kolene najväčšieho hriešnika akého sme poznali. Nám sa vyvalia oči, ale Ježíš mi povie. Poď sem , poď na moje druhé koleno, poď a teš sa, že tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, že bol hriešnik, ale v hĺbke svojho srdca oľutoval. No v tom sa my sami otočíme Bohu chrbtom, tu sa ukáže pravosť našej viery , či bola len povrchná alebo bola v hĺbke nášho srdca. Ak bola naša viera nie pravá, my sami sa otočíme Bohu chrbtom, odmietneme vojsť do Nebeského kráľovstva pre našu pýchu ktorá v nás drieme, pre naše odsúdenie druhých – ktorého by sme sa mali chrániť.

Koľkokrát sme povedali na človeka ktorý nám ublížil – „Božie mlyny melú pomaly ale isto„– s výčitkou v srdci, že sa mu Boh za jeho správanie pomstí. A koľko krát sme si povedali „ Pane daj, aby sa tento človek ktorý mi ublížil raz so mnou stretol v tvojom dome - aby sme sa tam vedeli uzmieriť.“ (Ako i my odpúšťame svojím vinníkom).  Predstavme si tú situáciu, čakáš kedy sa Boh konečne pomstí na človeku, kedy nad ním vykoná podľa teba spravodlivý súd a on mu namiesto toho beží oproti, vyobjíma ho, zabije pre neho vykŕmené teľa a oslávi to, že vo svojom srdci úprimne oľutoval.

Dúfam priatelia, že som Vám priblížil a nie moc zložito ako toto podobenstvo už pár rokov chápem a prečo ho mám tak rád. Je to preto, že nehovorí o tom aký je Boh dobrý a že odpúšťa tým, ktorí ho prídu prosiť. Ale , že Boh je najlepší, úžasný, milujúci a milosrdný, ten, ktorý miluje všetkých a chce nás všetkých do poslednej ovečky vo svojom košiari. Láska akú si ani nevieme predstaviť. Netreba mu pritom veľa, chce kúsok úprimnej ľútosti v hĺbke nášho srdca. A on škandalózne uteká – Boh ktorý uteká nám všetkým naproti.
„Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. „

Srdečné pozdravy z nočného Rýchlika R615 Bratislava - Košice  😊
PS: Ak nesúhlasíš, chceš niečo dodať alebo len tak popísať – neváhaj a ozvi sa smile
Pridal stanky on 08/09/2017 12:18

Komentáre (3)

rasto624 je odhlásený top rasto624 napísal dňa 08/09/2017 10:08 :

Možno jeden z najkardinálnejších problémov ľudstva. Pýcha a súdenie iných ( sami sa označujeme za kresťanov, znovuzrodených, veriacich, patriacich do správnej cirkvi...

Pritom nám to nikdy nebolo odporúčené. Biblia je zväsťou zmierenia. Čokoľvek urobíme ( neurobíme ) blížnemu, ako by sme bohu urobili. Ale na to sú tie pokušenia, aby sme padali a zdvíhali sa, aby sme chápali našu nedokonalosť a potrebu vstávať cez písmo a nechať súd na boha, kto a kedy sa kam dostane...

Ak nás niekto sklame, oklame, podvedie, opustí, ako si napísal, hneď spomíname "božie mlyny", ale podľa našej predstavy: ten dotyčný už nemá šancu. Dali sme mu mesiac, rok... Ale viac nie - jednoducho, želáme si aby ho boh potrestal. Teda zlorečíme, preklíname, žiadame zadosťučinenie. Brat už nie je bratom, nevesta nie je nevestou, susedovi už nikdy nepomôžeme.

A tak si seba zbavujeme dobrovoľne milosti, odkláňame sa od boha, preklíname si seba, máme zlé myšlienky... A čudujeme sa, že ten "duch svätý", nepôsobí, že sme ho po toľlých rokoch v kostole neppznali. Iní " znovuzrodení charizmatici" sú ptesvedčení, že sú už bezvýhradne spasení a duch svatý je s nimi aj keď klamú a odsudzujú iných že nosia rúcha a ...

Lepšie je skúmať prosiť o spoluprácu ducha pokoja, milosti a skúmať ducha, či to nie je náhodou duch pýchy, či to nie je duch sveta, teda duch pocitov ( keď odpadávame, me vidiny, je nám teplo, bľabotáme nezmysly, trasieme sa...

Možno je lepšie pripusťiť, že ako nedokonalí budeme do konca života pokúšaní a diabol sa bude snažiť o naše duše.

Duše brata, suseda, svokry, zaťa, moslimov, utečencov, ... Nechajme na boha. On má so všetkými svoj plán a to, že my ten plán nepoznáme je úplne normálne.

Už dnes by sme mali odpustiť každému, nezlorečiť, a byť pripravení prijať každého blížneho, ktorý odišiel z nášho života.

A je dosť veľká pravdepodobnosť, že vtedy poznáme prítomnosť ducha svätého a budeme v božej milosti. A potom zase pride pokušenie a zase prosiť o spoluprácu ducha svätého ( a tak dokola, do konca života )

Ale s bibliou sa to dá...

everest je odhlásený top everest napísal dňa 08/09/2017 10:37 :

Ahojte,
kto z nás môže povedať, že nevie čo je to byť "v koži" márnotratného syna.
Neviem či niekto z nás môže v pravde o sebe povedať, že je tým "spravodlivým" synom?
Mnohí "spravodliví" sú ako "vybielené hroby plné farizejstva " a mimo "Domu Otca" aj keď s kľúčom ktorý, vďaka svojej zaslepenej pýche nepoužívajú prípadne sa nevedia trafiť do zámku....

Otec nám musí ísť naproti, lebo bez Jeho milosti nie sme schopný návratu...cesta je zradná a Pán vie, že práve v momente úprimnej ľútosti a odhodlania sa vrátiť na správnu cestu si svoju prácu začne robiť Pokušiteľ a ten si svoju prácu robí dôkladne, keď ide o človeka čo sa chce vrátiť k Bohu.
Pán vie, že človek je slabí a často zmätený, z posledných síl sa rozhodol pre túto cestu ...a preto mu ide naproti....aby mal väčšiu šancu sa  dostať do Jeho Domu, lebo cesta je dlhá a v momente rozhodnutia, je plná výhovoriek a odhovárania....
Čo by si nešiel naproti svojmu dieťaťu, keď vieš že melie z posledného a nemá dostatočnú výbavu na to, aby došiel do Domu?
Keď vieš, že na ceste budú ľudia, ktorí chcú zabrániť dieťaťu návratu do Domu...
Nepôjdeš mu oproti?
Ja určite, lebo stačí mi dobrá vôľa, úprimné srdce a túžba po Domove.
wink

11111 je odhlásený top 11111 napísal dňa 08/09/2017 02:35 :

Dobrý blog  thumbs up